I have no fear 3 / ?

2. října 2016 v 13:13 | Surka |  I have no fear

Third chapter



Desil som sa toho, čoho je ten chlapec schopný.

Museli ho upokojovať traja ľudia a ja som len prihliadal na to, ako ten chlapec bojuje sám so sebou. Nikdy som nevidel niečo také, ale bol som si istý, že mať takú chorobu musí byť hrozne ťažké. Pre okolie a pre toho človeka samotného.

Stál som pri dverách. Pani, ktorá tu toho chlapca doviezla na aute, ho upokojila zvláštnym štýlom - dala mu ovoňať zelený čaj, ktorý asi stále nosila so sebou. Nechápal som, prečo práve niečo také na neho fungovalo, ale túto informáciu som si ihneď vpísal do hlavy, aby som ako jeho budúci kamarát vedel, čo v takej situácii urobiť.

"Tyler, dones kôš a vreckovky..." ozvala sa k mojej osobe triedna a ja som ihneď vyštartoval, ani okom nežmurkla. O chvíľu stál kôš vedľa chlapca a vreckovky, ktoré som najskôr nevedel nájsť, ale potom som ich uvidel na učiteľkinom stole, som vložil učiteľke rovno do rúk.

Keď som sa k chlapcovi takto priblížil, všimol som si, že má rozťatú ruku z tej rozbitej vázy.

Vrátil som sa radšej na pôvodné miesto a všetko som to sledoval.

"Koľko osôb v sebe ten chlapec má?" to mi hneď napadlo.

Dve? Tri? Čo ak ich je omnoho viac? Nevedel som, čo budem robiť. Ale čo by som pre dobro ľudí neurobil? (Nič, len mi je toho chlapca ľúto a triednej učiteľky tiež, takže jej pomôžem). Dokonca sa kvôli ľútosti aj takto obetujem... Rodičia by to odo mňa asi nečakali.

Otrel som si čelo.

Nakoniec som sa presunul k črepinám a začal som ich zo zeme zbierať.

"Tyler, stačí, keď pozbieraš tie väčšie kusy, potom zavolám upratovačku. Aby si sa neporezal," preniesla riaditeľka a milo sa usmiala. Prikývol som. Prikývol som a do jednej ruky som si ukladal väčšie črepy, ktoré som vyhadzoval do koša vedľa chlapca.

Na chvíľu som k nemu dvihol pohľad.

Premeriava si ma. Na chvíľu sme si pozreli do očí. V jeho očiach som videl záblesk prosby. Akoby mi jeho oči pripomínali ten sen. Jeho oči boli sladké, sladšie, než med. Moje srdce sa roztriaslo. Nikdy som dopredu neplánoval s niekým sa priateliť. A dnes je to tu ... a myslím, že sa k tomu nebudem ani veľmi nútiť.

(Nie, nie som teplý... dúfam, že nie.)

Uhol som pohľadom, odhodil som črepy. Potom som pozrel na triednu, ktorá na mňa iba kývla a tak som sa presunul do druhej časti miestnosti, kde som sa usadil na miesto, na ktorom som sedel predtým.

Premýšľal som.

"Iwett, Tyler ešte..." započul som pani učiteľku Colemanovú, ktorá práve vletela do kabinetu a všimla si ma sedieť v kresle.

"Tyler, čo tu robíš?! Nemal si ísť na toaletu?" vyhŕkla na mňa a podišla ku mne. Bola nazlostená.

"Posielala som na toalety tvojich spolužiakov a tí mi povedali, že tam nie si. Myslela som, že si ušiel zo školy!" chŕlila na mňa a ja som iba sklopil oči. Znova som sa cítil, akoby ma niečo ovalilo po hlave.

"Oh, Anna," ozvala sa triedna a odtiahla sa od chlapca, ktorého meno ešte stále neviem. Podišla k nám a položila učiteľke Colemanovej ruku na rameno. "Tyler, on bol zvedavý a bol sa pozrieť tu na nováčika. A nakoniec, bol aj celkom užitočný," preniesla a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej oplatil. Usmial som sa so štipkou prekvapenia.
Bol som užitočný? Ani veľmi nie, ale potešilo ma to.

"Ale, už pán Joseph môže ísť," dokončila a trochu ustúpila.

"Tak poď." Učiteľka Colemanová ku mne natiahla ruku a párkrát na mňa kývla dlaňou. Vstal som a vtedy sa pobrala k dverám a ja hneď za ňou. Pomaly som ešte dvihol tvár k chlapcovi, ktorý na mňa stále hľadel.
"Dovidenia," pozdravil som a potom som chlapcovi iba na rozlúčku slabo zakýval. Prejavoval som začínajúce priateľstvo. A on mi odkýval.

Po chvíli sme vošli do triedy. Po ceste od riaditeľne a kabinetu nepadlo ani slovo. Padla na mňa ťažoba. Moje srdce sa znova ponáralo do priepasti, znova akoby som nevnímal svet.

"Sadni si, Tyler," povedala milo pani učiteľka a ja som poslúchol.

Len čo môj zadok dosadol na stoličku, otočili sa ku mne Leslie a Beatrice. "Tak čo, videl si ho? Aký je? Je sympatický aspoň?" pýtala sa Beatrice hneď a ja som iba prikývol.

"To bola odpoveď na ktorú otázku?" zaznel Lesliin hlas. Položil som si hlavu na lavicu, aby som mohol hľadieť von oknom na plynúce oblaky a letiace vtáky, ktoré brázdili modrasté nebo.

"Na všetky tri," povedal som im a obe sa zasmiali tichým smiechom.

"Oukej, díky, Ty," povedali obe naraz a otočili sa mi chrbtom a začali sa o niečom baviť. Teraz som nepočúval, nechcel som. Dievčenské reči nie sú pre mňa. Len som premýšľal.

Chcel som sa opýtať na jeho meno. Chcel som povedať "Ahoj, som Tyler.", len aby to priateľstvo započalo. Počítal som s tým, že dnes už ho do triedy nevezmú. Asi by to bol príliš veľký nátlak. Vzdychol som a obrátil som tvár smerom ku dverám. Prezeral som si ich, akoby som čakal, že sa o chvíľu otvoria.

Celú hodinu sa nič také nestalo. Keď zazvonilo, vzal som si svoju tašku a pobral som sa z triedy. Nebol som zvyknutý mať priateľov. Na základnú som ani nechodil, učili am doma. Som na strednej síce už druhý rok, ale priateľov nemám ešte stále.

Párkrát som si vypočul, že by am chceli vziať medzi seba, ale nikdy to nejak nevyšlo. Buď som nechcel, alebo si to rozmysleli, alebo oboje súčasne.
Ale nemal som strach priateliť sa s týmto novým. Mal som pocit, že proste je dané, aby sme sa kamarátili. A čím viac nad tým premýšľam, tým menej sa bojím o to, ako to zvládnem. Zvyknem si, budem sa starať.

Do šatne som vbehol ešte pred všetkými ostatnými. Otvoril som svoju skrinku, obul som si svoje čierne topánky, nasadil som si červenú čiapku, vyhodil som si batoh na chrbát a vytratil som sa vo chvíli, keď už do šatne vbehla minimálne polovica mojej triedy a pár prvákov.

Popruhy na ruksaku som si chytil rukami a pomaly som prešiel okolo vrátnice a rozvalil som dvere. Do tváre mi zavial jemný vánok. Pozrel som do neba a potom pred seba, kde som zbadal to auto, ktorým prišiel nový chlapec a s ním tá žena.
Na chvíľu som sa zastavil a zamyslel. Z premýšľania ma vytrhol chlapec, ktorý okolo mňa prebehol a udrel ma do pleca. Pokrútil som hlavou a zbehol som schody. Pobral som sa ku školskej bráne a zabočil som doľava.

Na chvíľu som hlavu otočil k budove školy, akoby tam niečo ťahalo moju pozornosť. A pravdaže tam bol. Kráčal k autu. Otočil ku mne hlavu. Bolo to, ako keby vedel, že na neho hľadím. Rýchlo som sa pozrel inde a rýchlim krokom som zmizol za rohom.

Moje vnútro sa triaslo. Končeky mojich prstov sa chveli. Zahryzol som si do pery a prudko som sa nadýchol.

Moje cesty domov boli väčšinou o tom, ako som hľadel pod seba, zahĺbený v myšlienkach, alebo som bol zahľadený na oblohu a premýšľal som o nekonečnosti. Teraz som síce hľadel do zeme, ale moja hlava bola úplne prázdna.

Prišiel som na prechod a obzrel som sa. Vpredu, rovno predo mnou, bol už chodník, ktorý smeroval stále dopredu, tak ako by to mali robiť ľudia, ktorí chcú ísť za svojim cieľom. Rozbehol som sa. Chcelo sa mi.... Neviem prečo. Nepýtajte sa.
Kým som nedobehol k nášmu domu, nezastavil som. Pred dverami som sa oprel o svoje kolená a snažil som sa nabrať dych. Bežal by som ďalej. Chcel som teraz utekať ďaleko. Ale nešlo to.

Zazvonil som. Nikto nebol doma.

Zhodil som si tašku z pliec, vytiahol som kľúče, otvoril som si a ruksak som hodil na kraj chodby.
"Mami?" zakričal som, prešiel som cez chodbu do kuchyne, kde ma na stole čakal oznam.

/Ty, zavolali ma ešte do práce. V rúre máš obed.
Love Ya.
Mom/

Pousmial som sa, z rúry som vytiahol obed. Nemal som síce chuť, ale trochu som si naložil a vyvalil som sa na gauč. Tanier som položil na stolík. Dám si za chvíľku, pomyslel som si a znova som sa zahľadel niekde do blba.


Chcelo sa mi odrazu spať. Možno ma vyčerpal ten beh, možno to premýšľanie, možno oboje. Nevedel som, ale o chvíľu som spal. Milujem spánok. A hlavne sny.
 


Komentáře

1 Karis Karis | Web | 3. října 2016 v 22:35 | Reagovat

Ja... Fakt nenam slov.
Uplne mi to vyrazilo dech o,o
Yahhh, zelený čaj je na uklidnění ta nejlepší věc *-* Taťky kamarád mi dovezl z Číny a je to jedina věc, u které se dokážu fakt zastavit a vydechnout:D
Už se těším az Tyler bude chodit a ty lístky toho čaje po kapsách:'D

Nemůžu se dočkat dalsiho dílu, je to fakt dokonala fikce❤

2 Surka Surka | 4. října 2016 v 7:28 | Reagovat

[1]: Oh, ďakujem Ti, drahá Karis :3

Viem, teraz som sa nejak pustila do písania tohto, namiesto Before me, ale je to kvôli tomu, že na Before me musím ešte popremýšľať a toto tu je vlastne aj pre kamarátku (ktorá fakt súri .-.). Prepáč mi.
A k tomu tvojmu peknému komentáru.
Vlastne ani neviem, ako mi to s tým zeleným čajom napadlo, ale bolo to dosť spontánne a ani neviem, ako dlho bude to ff trvať popravde :D
No, to bude vážne niečo, keď ho yastavia napr. policajti alebo ktokoľvek, že má ukázať, čo má vo vreckách a on tam sáčky zeleného čaju :DD
Ďakujem Ti, naozaj si to cením ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama