I have no fear 2 / ?

20. září 2016 v 21:37 | Surka |  I have no fear

Second chapter





"Tyler Joseph!" ozval sa nahnevaný hlas riaditeľky, ktorá sa objavila hneď za chrbtom pani učiteľky Daltonovej. Ihneď vystúpila dopredu.

"Mladý muž, môžete mi vysvetliť, čo tu hľadáte?!" zvýšila hlas ešte viac a keď som dvihol pohľad, týčila sa nado mnou ako hráč amerického futbalu. Teraz som vnímal ešte o trochu menej, než keď som sedel v triede, pretože tá bolesť v hlave bola trochu väčšia, než by sa mohlo zdať.

Hľadel som na riaditeľku, ale vôbec som nevedel, čo odo mňa chce. Absolútne mi nedoplo, kde som a čo robím.
Prekrútil som oči, ktoré sa na sekundu upreli na chlapca, hľadiaceho na mňa vydeseným pohľadom. Hneď na to som pred sebou zbadal hviezdičky. Pocítil som, ako mi do hlavy vystrelila ostrá bolesť a nohy sa mi podlomili.
Upadol som do tmy.

A nebola to len taká tma, pri ktorej odpadnete na niekoľko hodín a zdá sa vám, akoby to bolo len pár minút. Ja som cítil tú dĺžku, ako dlho som bol mimo. Cítil som sa vysilene, aj keď som teoreticky iba spal. Ale v tej temnote som vôbec nevnímal, čo sa dialo v realite.

Moje telo ležalo na zemi pred riaditeľňou, ale môj duch plával niekde inde. Cítil som svoje srdce, jeho tlkot. To, ako mi udiera do hrude. Aj keď som odpadol, bál som sa. Jediné, čo mi robilo radosť, bolo, že som teraz necítil bolesť v hlave, kde ma trafili dvere od riaditeľne.

---
"Myslíš, že to zvládnem?" započul som svoj tichý hlas. Kolísal som sa na vlnách, ale pod sebou som nič nevidel. Práve sa mi zaostroval zrak.

"Myslím, že si na to ten pravý," ozval sa hlas, ale toho, kto na mňa rozprával, som nevidel. Nikto tam so mnou nebol.

Pomaly som dvihol hlavu, v ktorej sa mi ozvala neskutočná bolesť. Zasyčal som, ale aj napriek bolesti som sa posadil.
"Ako to môžeš vedieť?" opýtal som sa potichu. Rozprával som automaticky, ale vôbec som nevedel, o čom je reč. Nemohol som to vedieť, keď som ani nevedel, s kým sa rozprávam. Ten hlas som v živote nepočul.

"Cítim to. Cítim, že mi pomôžeš. Verím tomu." Hlas znel slabšie. Nechcel som, aby na mňa prestal rozprávať. Nevedel som prečo nechcem. Asi preto, že som mal pocit osamelosti. Tej nikdy nemiznúcej, tej, ktorú ešte nikto nevidel.
"Ako mi môžeš tak veriť?" ďalšia moja otázka.

"Ver mi. Si moja jediná cesta," dokončil hlas.

Môj zrak bol stále zahmlený, nedokonalý. Obzrel som sa. Chcel som zakričať, ale z hrdla mi nevyšiel dokonca ani ston. Neozvalo sa už nič...

Ani ja.
---

"Mal by si viac piť a jesť, lebo to takto dopadá," započul som odrazu hlas pani Daltonovej. Roztvoril som oči. Na tvári mi chladil príjemný vánok od toho, ako ma moja triedna učiteľka ovievala učebnicou biológie.

"Č-čože?" preniesol som chrapľavým hlasom, a tak som si hneď na to odkašľal. Priložil som si ruku pred ústa, aby som nebol neslušný. V mojej hlave sa to teraz zomieľalo dve na tri, že som si ani neuvedomil, že to pred chvíľou bol iba krátky nepokojný sen a nedoplo mi, čo mi učiteľka hovorí.

"Je tu ešte ten chlapec?" opýtal som sa a otočil som hlavu. Boli sme v druhej časti riaditeľne, kde ma odniesli po tom, ako som odpadol.

V prvej časti sedela riaditeľka a o niečom diskutovala s tým chlapcom. Videl som, ako k nemu pristupuje s jemnosťou a snahou nijak sa toho chlapca nedotknúť. Nepočul som, o čom sa rozprávajú, ale riaditeľka sa tvárila veľmi vážne, aj keď na tvári bolo vidieť, že sa snaží byť veľmi milá.

Chlapec sa pohrával s pútkami na ruksaku ako malé dieťa a nepokojne sa vrtel. Zapozeral som sa na tú scénu pred mojimi očami. Prišlo mi to ako z nejakého filmu. Vôbec som nevnímal, že na mňa rozpráva triedna, dokým sa nedotkla môjho ramena a ja som na ňu presunul neprítomný pohľad.

"Tyler, vnímaj ma!" zavelila, až som na ňu trochu vyvalil oči a zapol som svoje uši a vnímavosť na maximum.

"Áno? Prepáčte, trochu som sa.. zamyslel," povedal som na ospravedlnenie. Pokrútila hlavou a iba pohodila rukou. Išlo jej len o to, aby som jej venoval pozornosť. Podala mi pohár ľadovej vody a prikázala mi, aby som ho vypil. Urobil som, čo odo mňa očakávala.

Tú bolesť v hlave, ktorá už nebola až taká výrazná, som si vôbec nevšímal. Pomaly som sa dostal do úplnej reality, aj keď moje myšlienky odbiehali stále do iných strán.

"Tak, teraz ma počúvaj, Tyler," ozvala sa zrazu tajomným hlasom pani Daltonová. Už len ten tón mi naznačil, že by som mal radšej počúvať a nie premýšľať nad niečim nepodstatným-podstatným.

Keď som naznačil posunom dopredu, že môže pokračovať v rozprávaní, vzdychla.

"Tyler, potrebujem tvoju pomoc..." začiatok ma vážne prekvapil. Bol som presvedčený, že to, o čom mi chce povedať, je naozaj vážna a dôležitá vec. Nečakal by som, že nepodstatný a vždy prehliadaný človek ako ja by mal pomôcť s niečim takým, aj keď som ešte nevedel, o čo ide. Prikývol som.

"Som rada, že súhlasíš, pretože si asi jediný, koho by som o to mohla poprosiť."

Táto veta ma prekvapila ešte viac, ale nedával som to na sebe poznať. Hľadel som na ňu so zvedavosťou v očiach.
"Potrebujem, aby si mi pomohol s tým chlapcom..."

Moje srdce sa na chvíľu zastavilo, ale sám som si to nevšimol. Bolo to nepatrné spomalenie jeho tlkotu, akoby sa o nejaký čas oneskorilo so svojou funkciou.

"A-ale .. č-čo mám robiť?!" opýtal som sa. Mohlo to znieť ustráchane. A aj to tak aj bolo. "Nikdy som sa s takým niečim nestretol..." znel som mierne hystericky. Hlbokým nádychom som sa upokojil, ale bolesť v hlave trochu stúpla, až som si sám popýtal znova trochu vody do pohára.

Zatiaľ, kým mi pani učiteľka išla vodu napustiť, obzrel som sa.

Chlapec sa ako malé dieťa obzeral po miestnosti. Udieral si nohami navzájom do seba, akoby bol z niečoho nervózny a možno aj bol. Nové prostredie.

Ako sa asi taký človek cíti? Nevedel som to. Nikdy som niečo také nezažil. A možno keby som zažil, nesedel by som práve tam, kde sedím. Aký je život tohto človeka? Ako sa k nemu správajú iní? Tí, ktorí o tej chorobe nevedia? A aké to vlastne pre neho bude v škole? Toľko otázok mi vyskočilo v mysli, ale ani na jednu som v tejto chvíli nedokázal odpovedať.

Pozeral som tým smerom. Uvidel som, ako sa z niečoho, čo mu riaditeľka povedala, práve potešil. Pousmial som sa.

"Nech sa páči," ozval sa za mnou hlas pani Daltonovej, a tak som sa k nej otočil, do ruky som si vzal pohár vody a naraz som ju do seba vlial.

"Pani učiteľka?" ozval som sa po malej chvíli ticha. Bola zahĺbená v premýšľaní. Dcihla ku mne pohľad a v očiach sa jej objavilo malé zalesknutie.

"Ja vám s ním pomôžem," povedal som jej.

Potešila sa, bolo to vidieť. Ostala ale pokojná.

"Tá porucha je dosť zložitá. Človek nikdy nevie, čo by mal očakávať. Keby si ho vzal von, vlastne by ste boli von viacerí. Je to.. je to ťažké na psychiku pre okolitých ľudí a aj pre toho človeka samotného... Preto som oslovila teba." povedala mi naraz a mne sa trochu zatočilo v hlave.

"Pani učiteľka, ale ja som doteraz o tej poruche ani nepočul, ale pomôžem," odpovedal som.

"Viem, že od teba chcem možno zložitú vec, ale... ale mne samotnej sa zdá, že ho môžeš pochopiť najrýchlejšie a... najviac. Potrebujem, aby mal priateľa... alebo teda, kamaráta. Len to." dodala a hneď na to sa ozvalo rozbitie skla. Obzrel som sa.

Ten chlapec stál nad stolom riaditeľky. Na zemi sa váľali črepy rozbitej vázy. Chlapec kričal. Moja triedna učiteľka sa ihneď rozišla k nim. Nasledoval som ju.



"Len aby mal kamaráta?" prebleslo mi hlavou, "Len?! Bude to zložité..."
 


Komentáře

1 Karis Karis | E-mail | Web | 22. září 2016 v 20:46 | Reagovat

Wou wou wou!
Prekvapujes me! A dost se tesim na to, co bude dal, protoze ja sama nemam páru, co na nas mas jeste vymyšleného:DD
Strasne dobre se to cte a behem cteni jsem pomalu ani nedychala, jak jsem byla napjata:D
Uz se nemuzu dockat dalsiho dilu ❤

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama