One

16. srpna 2016 v 15:21 | Surka |  twenty one pilots

Twenty one pilots | Tyler x Josh | 707 slov

(Surka sa dostala k tomu napísať príbeh ešte predtým, než si dá týždeň pauzu. Je to taký kratší príbeh, na neK-popovú skupinu ako ste si mohli všimnúť. Teraz musí Surka zmiznúť k babičke a aj tak neprestane myslieť na to, že nevydala ďalšiu časť Before me a bude za to sama seba šikanovať, eh...
Tak, ak si toto niekto prečíta, tak ďakujem :)
Ja sa vrátim... čo najskôr ^^)



Nočné nebo sa objavilo až keď sa stratili mračná. V chladnom prostredí boli hviezdy tou najteplejšou a najbezpečnejšou možnosťou, na čo by som mal pozerať. Divné, že?

Moje oči smerovali dohora, hľadajúc tú najväčšiu z hviezd. Tú najkrajšiu. Považoval by som ju za moju dokonca života, ale žiadna sa mi nezahovárala dostatočne na to, aby som si ju vybral. Moje ruky sa z chladu presunuli do tepla vreciek na mojich tmavých nohaviciach a hneď ako som si všimol, že sa približujem k "tomu miestu", na tvári sa mi rozlial príjemný, ale pritom smutný úsmev.

"Aah, chýbalo mi to," zahlásil som sám pre seba, akoby som to práve hovoril človeku, ktorý vedľa mňa stál, aj keď tam nikto nebol. Otočil som hlavu za seba a môj pohľad zas smeroval k oblohe. Cítil som, že moje ruky sa chvejú a nie iba od zimy.

"Prepáčte, hviezdy, človek má určité hranice pozornosti a na vás som hľadel pridlho," povedal som posmutnelo a trochu som sa pomrvil. V hlave mi pobehovali myšlienky. Sem-tam nejaká desivá, niektoré veselé a niektoré zas smutné a miešali sa do veľkej polievky pocitov.
Zahľadel som sa pod seba na svoje topánky a vyrovnal som svoj postoj. Predo mnou sa rozliehal tmavý les. Temnejší, než slová ľudí, ktorí ma zranili. A pustil som sa doň už po stý krát. Nemal som z lesa strach. Narozdiel od celej spoločnosti bol pre mňa nemou oporou. Akoby ma podržal okolo ramien, keď sa mi podlamujú kolená.


"Je tam niekto?" kričal som, až ma zabolelo v hrdle. Znova som mal ten pocit zbytočnosti, ten pocit, že som na tom viac než zle.
"Tak je tam niekto?" zavyl som znova do prázdna lesa, ale nikto neodpovedal. Čo iné sa dalo čakať? Žiadny iný magor nechodí do lesa o takom čase ako ja. Ale nikto sa smútku nezbavuje tak temným a oslobodzujúcim spôsobom.
"Ani hviezdy nevedia odpovedať," zašepkal som a môj hlboký vzdych vymizol vo vzduchu a odniesol ho slabý vánok, ktorý mi zozadu narazil do chrbta. Ani tá svetlo-hnedá bunda mi nepomohla zakryť nahú kožu na krku, na ktorom sa mi z chladu postavili chĺpky dohora.

"Si desivý, keď tu len tak vykrikuješ do lesa," ozval sa neznámy hlas.

Otočil som sa k človeku, ktorý stál za mojim chrbtom. Na perách mu hral úsmev, ktorý zvýrazňoval jeho veselý pohľad. Vyzeral desivo optimisticky, až sa mi chĺpky na krku postavili už druhýkrát za pár minút. Jemne naklonil hlavu. Ruky si ukrýval vo vreckách bielej mikiny a jemne prešliapaval na mieste. Bolo mu chladno, videl som to. Bol oblečený príliš naľahko.

"Je desivé desiť desivého človeka," povedal som mu na to po krátkej odmlke.

Zasmial sa. V tom tichu bol jeho smiech dosť hlasný, ale príjemný. Dvihol som pohľad kúsok nad jeho hlavu a všimol som si tam jednu hviezdu, ktorá sa týčila medzi dvoma kopcami a vyvolala vo mne chvenie.
To bude moja hviezda, pomyslel som si.

"Si zvláštny," povedal mi on na to a rozišiel sa ku mne. Uhol som hlavou doľava a silno som privrel oči. Čakal som, že mi niečo urobí... Ale on iba prešiel okolo. Zastavil sa pri jemnom menšom ihličnatom stromčeku. Hľadel som tam len tak za ním, nič som nehovoril.

"Mlčíš. Mlčanie je zlato. Hlavne v takomto prostredí je najkrajšie," ozval sa po chvíli. Hlas mal trochu zachrípnutý, ani som sa nečudoval. Bolo u neho cítiť, že sa usmieva.

"Mlčím, lebo ma svet nepotrebuje počuť," odpovedal som mu a zatiaľ čo sa posunul ešte o dva kroky viac do lesa, ja som iba stál na svojom mieste.

"To je hlúposť. Svet má rád každý hlas."

Nemohol som súhlasiť. Nemohol som, pretože nemal pravdu. Už som si to overil. To, že môj hlas nemá význam a zmysel, a že ľudia ho vôbec nepočujú, aj keď kričím. Pokrútil som hlavou, ale neozval som sa.

"Asi so mnou nebudeš súhlasiť, keď nič nehovoríš, ale to je vlastne jedno. Ako som povedal, ticho je krásne," to bola posledná veta, ktorá ten večer zaznela. Keď ju povedal, bodlo ma pri srdci a pozrel som smerom k "mojej hviezde". Žiarila na nás, akoby tvrdila, že nepatrí iba mne, ale nám obom. Otočil som hlavu k neznámemu chlapcovi, ktorý stále hľadel do lesa.

Nakoniec sa ku mne otočil, daroval mi úsmev a rozplynul sa.
 


Komentáře

1 Karis Karis | E-mail | Web | 18. srpna 2016 v 22:42 | Reagovat

konečně na ně něco čtu!!:D Už se k tomu chystám... ani nevím jak dlouho:D Skoro celý prázdniny, možná:D
Ta povídka byla dokonalá. Nemám slov. Strašně moc se mi líbilo to zakončení<3 A chtěla bych na ně víc povídek, hehe :33 Jestli mi to můžeš splnit?*-*:DD

2 Surka Surka | 19. srpna 2016 v 19:48 | Reagovat

[1]: Splním samozrejme, preto majú vlastný priečinok medzi Oneshots ^^ Napíšem na nich hneď niečo, keď sa vrátim a napíšem čo mám a potom sa dočkáš :3 Ďakujem Ti veľmi pekne, naozaj ^v^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama