I have no fear 1 / ?

30. srpna 2016 v 21:00 | Surka |  I have no fear

First chapter



Cítil som sa, akoby mi práve niečo veľké padlo na hlavu.

Bol som vysilený.. akoby bez života. V triede všetci niečo rozprávali, kričali po sebe, smiali sa. Všetko som počul tlmene. Bol som unavený. Rukou som si prehrabol vlasy a oprel som sa lakťom o lavicu. Pozrel som von oknom.

Pred školou zastavilo červené auto, celkom nové. Dvere vpredu na mieste spolujazdca sa otvorili a z nich vyšiel pre mňa neznámy ružovo-vlasý chlapec. Na hlavu si dal šiltovku, šiltom naopak a cez plece si prehodil károvanú tašku. Na sebe mal voľné sivé tričko, ktoré po bokoch odhaľovalo jeho pokožku na bokoch, a čierne obtiahnuté nohavice, ktoré zvýraznili jeho ukážkové nohy. Mal sivé tenisky a v ruke držal čiernu mikinu. Zastavil sa a otočil späť k autu.

Z druhej strany auta vystúpila bledá žena s čiernymi vlasmi, celkom nízkeho vzrastu a keď sa dostala k chlapcovi, niečo mu dala do ruky. Pokračovali spolu do školy a o malú chvíľu mi zmizli z dohľadu. Nezdalo sa, že by bol človekom, ktorého by som si za ten čas v škole nevšimol. Už len jeho vlasy lákali veľa pozornosti.

Keď zmizol, otočil som oči späť do triedy a už som naňho nemyslel. Alebo som sa aspoň snažil. Po malej chvíli sa dvere na triede otvorili a dnu vošla učiteľka Daltonová.

"Deti, stala sa dosť nečakaná vec a teraz tu s vami nebudem môcť byť. Pošlem k vám slečnu Colemanovú."

Učiteľka Daltonová vyzerala dosť vystresovane. Niekde vpredu sa vystrelila do vzduchu jedna ruka mojej spolužiačky Nicol, blondínky od prirodzenia a hlasom podobným vodičovi kamiónu.

"Pani učiteľka, čo sa stalo?" opýtala sa a učiteľka na ňu vrhla pohľad, v ktorom bolo vidieť neistotu.
"Práve teraz, čo bolo pre nás veľmi nečakané, k nám na školu priviezli chlapca, trpiaceho Disociatívnou poruchou identity. Neskôr vám poviem viac, teraz ale musím ísť, tak tu potichu počkajte na slečnu Colemanovú!" povedala a zmizla za dverami.

Ak ten chlapec nebude ten, ktorého som práve videl vchádzať do školy, tak potom vôbec netuším, o kom učiteľka hovorila. Ako som tak na učiteľku Daltonovú hľadel, vyzerala dosť vydesene, takže buď bude ten chlapec v našej triede, alebo je naša triedna hysterka.

Nevedel som, čo je to za chorobu, čo nám to tu pred chvíľou o nej hovorila, ale už ten názov sa mi nepáčil a už vôbec sa mi nepáčili tie výsmešné pohľady spolužiakov, ktorými po sebe začali pozerať.

Položil som si hlavu na lavicu a zatvoril som oči.

Hlavou mi behal text pesničky, ktorú som stále nedokončil a k tomu som myslel na to, aké to asi bude mať v triede chorého chlapca. Po chvíli sa otvorili dvere a do triedy vošla učiteľka Colemanová. Vedel som, že to je ona už len podľa toho, že sa cez celú triedu ozývalo klopanie topánok, ktoré na škole nosila zatiaľ iba ona. Na ostatné učiteľky boli takéto topánky príliš vysoké.

Oči som neotvoril, iba som hlavu otočil opačným smerom.

Započúval som sa do rozhovoru mojich dvoch spolužiačok, ktoré sedeli hneď predo mnou...

" ... čítala som o tom, keď mi matka domov doniesla časopis, v ktorom písali o zvláštnych duševných poruchách." povedala Leslie, celkom roztomilé hnedovlasé dievča s okuliarmi. Jej mamka je psychológička.

"Tak čo to je za poruchu?" zašepkala o trochu tichšie Beatrice, vysoká, príliš chudá blondína, ktorá nenechá dopustiť na žlté oblečenie a zvedavé otázky.

"Niekedy sa stane, že človek ňou začne trpieť po ťažkom traumatickom zážitku, alebo po fyzickom, psychickom alebo dokonca sexuálnom zneužívaní a týraní. Človek máva pocit amnézie pri ktorej zabúda, kto vlastne je, detaily o sebe a rôzne časti jeho života. Takýto človek niekedy vidí svet skreslene a nereálne, akoby bol oddelený od sveta..." vysvetľovala Les a ja som pozorne počúval.

"Taký človek máva dokonca viac identít."dokončila a vtedy som otvoril oči. Srdce mi bilo rýchlejšie než obyčajne. Zdvihol som hlavu a obzrel som sa k dverám. Premýšľal som. Čo keby...?

Po chvíli moja ruka vystrelila do vzduchu a potichu som tam sedel, kým učiteľka nedvihla pohľad od papierov, ktoré si so sebou doniesla a nevenovala mi zvedavý pohľad.

"Áno, Tyler?"
"Pani učiteľka, môžem ísť na záchod?"
"Isteže."
Postavil som sa od lavice, nožičky na stoličke šúchali o zem a vydali divný zvuk, kvôli ktorému na mňa pár spolužiakov pozrelo. Vytratil som sa radšej z triedy bez toho, aby som tú stoličku zasunul.

Rozbehol som sa cez chodbu a po schodoch dole. Musel som prebehnúť ešte prvé poschodie, lebo moja trieda bola na druhom, znova po schodoch a potom som zastavil. Na chodbách nikto nebol, iba od riaditeľne som počul hlasy.
Išiel som tam čo najtichšie. Vedel som, že nemám veľa času, inač po mňa slečna Colemanová pošle spolužiaka na záchody, prečo som tam tak dlho.

Vydýchol som.

Dvere na riaditeľni boli pootvorené, takže keď som sa zohol a pozrel som dnu do miestnosti, mal som presný výhľad na neznámeho chlapca, ktorý sa stále obzeral. Ramienka na ruksaku držal pevne v rukách a jemne sa kýval.
Keďže som stál na špičkách sklonený, trochu som stratil rovnováhu a urobil som prudký pohyb, čo prilákalo chlapcovu pozornosť. Keď si ma všimol, vydesene na mňa hľadel jasnými hnedastými očami, podfarbenými načerveno. Spod šiltovky mu vytŕčalo pár neposlušných ružových vlasov a stáli mu do strán. Videl som, ako mu behá jeho pohľad po celej mojej tvári a mal naozaj veľký strach.

Nechcel som ho vydesiť.

Keď na mňa pozeral, začali sa mi chvieť ruky a na chvíľu som nebol vôbec schopný pohybu, pokým sa dvere na riaditeľni neotvorili úplne a netrafili ma do hlavy. Cez čelo mi preletela bolesť a myklo mi hlavou.
"Au," vyhŕkol som, cúvol som dozadu a chytil som sa za trafené miesto na čele.

"Tyler?" počul som hlas svojej triednej učiteľky.

Mňa tu určite nečakala.


Alebo možno áno?
 


Komentáře

1 Karis Karis | E-mail | Web | 4. září 2016 v 9:41 | Reagovat

Waaaahhh, tohle se mi dost líbí. Jakože fakt dost *-*
Ještě včera večer mi to nedalo a musela jsem si tu poruchu vyhledat a waaahh, Tylera čeká dlouhá cesta, pokud se rozhodne mu pomoct.
Ale zajímalo by mě, proč tam za nimi šel o,o (omlouvám se, pokud to tam někde bylo napsaný, četla jsem to kolem jedný ráno a pak jsem vytuhla:D)
Anywayyyyy, nemůžu se dočkat na další díl <3

2 Surka Surka | 4. září 2016 v 9:55 | Reagovat

[1]: Oh, ďakujem Ti veľmi pekne, naozaj ma tento komentár potešil ^^ Tak mňa čaká dlhá cesta vymyslieť, ako bude prebiehať tá Tylerova dlhá cesta .-.
No, len zo zvedavosti. Ten chlapec ho od začiatku zaujímal, už len čo ho videl a potom, keď ešte prišla tá zjašená učiteľka, vedel, že to bude nejak súvisieť a že to bude niečo zaujímavé. Bol skrátka zvedavý ^^ :D
Ďakujem ešte raz ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama