Really?

13. července 2016 v 18:33 | Surka |  MonstaX
Monsta X | Minhyuk x Hoseok (Wonho) | 2 334 slov
Venovanie: For Narbie ^^
(Prepáč, trvalo to dlho, ale už to mám napísané. Dúfam, že to bdue fajn. ^^ Enjoy ^^)



Zamiloval som sa do spolužiaka. Asi minulý rok.
Nevedel som ako, kedy a prečo, ale cítil som to. Cítil som, že nie som v pohode, keď na neho pozerám. Viem, že keď sa pozrie on na mňa, vždy sa usmeje, aj keď rýchlo odvrátim pohľad. Mám podozrenie, že on vie o tom, že sa mi páči. Odkedy som na neho začal hľadieť prenikavejšie a on to zaregistroval, začal aj on pozerať na mňa, usmievať sa a kývať mi. Uťahuje si zo mňa, bastard.

-

Dnešný deň mi už iba začal ako u najväčšieho idiota na svete. Skoro som z okna vyhodil sestrinu mačku, pretože som sa jej preľakol, ako sa nado mnou skláňala v posteli. Nikdy mi nevadilo, že mi lezie do postele, ale teraz bola nebezpečne blízko pri mojej tvári a ako som rozospato otvoril oči, myslel som, že je to nejaká obluda, ktorá ma prišla zabiť.
Viem, detinské, myslieť si, že vás biela mačka prišla usmrtiť.
Hneď na to som zistil, že je piatok trinásteho a popri pozeraní do kalendára som malíčkom narazil do chladničky. Tá bolesť bola tak odporná, že som myslel, že si urvem nohu, aby som to necítil.
Sestra mi prišla vynadať, aby som nerobil bordel a povedala mi, aby som nabudúce nevyľakal jej mačku. Určite sa tá chlpatá beštia bola sťažovať a vyhovárala sa, že som vydesil ja ju. Hlúposti, klamárka jedna.
Mamka mi zabudla urobiť desiatu, otec mi vzal posledný kúsok toastu a môj kamarát, s ktorým som chodil do školy, dostal kiahne a musel ostať doma, čo znamenalo 35 minút chôdze v absolútnom tichu so zvukovými kulisami rušnej ulice. A tak to bude ešte dobré tri týždne, možno o trochu menej.

Aby som skrátil cestu, chcel som si vziať bicykel, ale tá železná vec sa rozhodla nevykonať svoju službu a reťaz z nej sa mi zamotala do nohy a vyvalil som sa na chodník, čo bolo pre mňa dosť frustrujúce, keďže sa na mňa uprelo viac ako šesť párov očí okoloidúcich ľudí.

Po ceste do školy mi niekto na hlavu vylial vedro vody, pretože si ma nevšimli. Aj keď pochybujem, že by si nikto nevšimol tie žiarivo biele vlasy na mojej hlave. Buď sú tí ľudia slepí alebo ignoranti... Alebo oboje.
Na to mi nejaký pes chcel roztrhať tašku kvôli desiate, ktorú som si musel chrániť vlastným telom, čo sa mi nakoniec nevyplatilo a skončil som so zakusnutou dlaňou a tú desiatu som mu aj tak radšej dal, lebo som nevedel, čo od neho mám očakávať. A ešte k tomu všetkému som sa potkol o vlastnú nohu, keď som prešiel cez prechod a hlavne som ďakoval Bohu, že nedovolil, aby som sa vyvalil v strede cesty, kde prúdilo veľké množstvo áut.

Aspoň niečo dobré, pomyslel som si, keď som pozrel na hodinky na svojej ruke a mal som ešte kopu času, aby som prišiel do školy. Už pokojne som si kráčal ulicou, bicykel tlačil vedľa seba a mal som chuť spievať si, ale radšej som to neurobil. Bol by som hlavný bod pozornosti všetkých, okolo koho by som prešiel a to sa mi, prisahám Bohu, nechcelo byť.
Zastavil som pri kraji ulice, čakal som, kým na prechode zasvieti zelená. Človek by si vážne pomyslel, že keď na semafore svieti červená, tak je to JASNÉ, že máte zastaviť. Ale niektorí ľudia si proste myslia, že sú asi X-meni a môžu si skákať kde chcú s tým, že ak budú chcieť, môžu všetko zastaviť, zničiť, roztaviť alebo niečo s tým proste urobiť za podmienky, že im to nič neurobí.

Presne taký niekto vstúpil na cestu práve vtedy, keď cez ňu prechádzalo veľké množstvo áut. Myslím, že chcel spáchať samovraždu, ale aj tak som mu to musel prekaziť tým, že som ho odtiahol za ruku späť na chodník a držal som ho za ruku, kým nezasvietila zelená a nemohli sme prejsť. Ospravedlňujem sa, ale byť hrdinom v taký biedny deň je dobrý pocit. Skúste to, je to fajn.

Bol to ten môj spolužiak, do ktorého som sa zamiloval. Ako som ho tak držal za ruku, pozrel na mňa. Ja som na neho iba šibol pohľadom, ale všimol som si každý detail. Bol dokonalý... okrem toho, že keby som ho nezachránil, asi by sa tá jeho prekrásna tvár teraz rysovala ako placka na ceste.

"O čo ti išlo?" opýtal som sa ho opatrne, keď sme prešli na zelenú na druhú stranu a konečne som ho mohol pustiť.
"Samovražda." odpovedal stroho. Keď na mňa pozrel, ten pohľad ma vydesil tak, že som mal pocit, že ak ho nezdvihnem a nehodím ho pod tie kolesá áut sám, tak to urobí on so mnou. Ale chvála Bohu mu ten pohľad neostal ani o sekundu dlhšie, lebo som premýšľal and tým, že ho tam asi vážne hodím, aj keď som do neho zamilovaný. No a čo?
Keď niekoho milujete, hoďte ho pod auto, vtedy vám to pomôže.
Som ale pako, čo?

"Prečo samovražda?" opýtal som sa ho. Pohliadol k zemi a pousmial sa.
"Ja ani neviem, tak mi to napadlo, keď som stál pri tej ceste." odpovedal mi a ja som zabudol zatvoriť ústa. Keby sa mi nepáčil, tak by som mu asi nakopal prdel.

"Piatok trinásteho má zlý dopad..." okomentoval som to a zaškeril som sa.
"Mal by si byť viac pozitívny." doplnil som ešte. Pripadal som si ako magor, pretože ten úžasný chlapec, ktorý vedľa mňa práve kráčal, bol asi ten nejveselejší človek, akého som kedy videl. A nie, nie som oslepený láskou, je to proste pravda a nevyvracajte mi to, pretože budem zlý.
"Som pozitívny."

Ja viem, sakra, vidím to na tebe, ale som trošku mimo z toho, že si vedľa mňa, že mi mozog nedokáže tak poriadne pracovať, ale to ti nepoviem, lebo by som nakoniec aj tak asi skončil pod tým autom.
Potom sme boli potichu. Trápne ticho dokáže rozsekať ušné bubienky na dvadsať krajcov s maslom. Až keď sme sa už blížili ku škole, ozval sa ku mne hneď ako som svoj bicykel zaparkoval.
"Prečo mi nikdy neodkývaš, keď kývam ja tebe?"

Vydesene som na neho pozrel a vo vnútri mojej hlavy som hľadal, kadiaľ utiecť. Mám utiecť preč od školy alebo do školy? V škole síce máme sklad, ale to by bolo asi prvé miesto, kde by ma hľadal, ak by ma vôbec hľadal.. A taktiež som musel ísť na vyučovanie, inač by mi to zapísali ako neprítomnosť na vyučovaní a to by som už rovno mohol utiecť od školy.
Zvažoval som možnosti, žiadna dobrá.
Tak som ostal na mieste.

Hľadel na mňa prenikavým pohľadom, až som mal pocit, že som sa začal potiť. Nebola to zložitá otázka, ale bolo ťažké odpovedať.

"No, neviem." odpovedal som. A čo som mal povedať? Nemohol som mu predsa len tak oznámiť: No, vieš, si neskutočne príťažlivý mladý chlapec, milujem ťa, chcem ťa, ale hanbil som sa odkývať? Vtedy by ma zabil už vlastnoručne, je to jasné.

Piatok trinásteho sa neoplatí ani vychádzať z domu, inač skončíte ako ja. Divné ale je, že tá pohrýzená ruka od toho psa prestala bolieť- druhé pozitívum dnešného dňa?
"Poďme spolu chodiť." ozval sa zrazu.

Keby som vám povedal, že som sa cítil, akoby ma prerazila veľryba, uverili by ste mi? Myslím, že ma trafil infarkt srdca, mozgu a neviem čoho ešte. Takáto otázka, to si na mňa ten pako nevedel vytiahnuť nič... iné? Trafil do čierneho, do prdele.
Ale aj keď sa mi páči a zamiloval som si ho, nemohol som hneď vykríknuť, že spolu chodiť budeme. Veď o ňom nič neviem a ani on o mne.
"Ja..." začal som, ale skočil mi do reči.
"Viem, nič o sebe nevieme, ale daj mi šancu. Začnem. Volám sa Shin Hoseok, môj dátum narodenia je 1. marec 1993. Narodil som sa so svetlo-hnedými vlasmi. Mám rád hudbu, knihy a smiech. Nemám rodičov. Žijem s babičkou a mladším bratom. V škole mám skvelé výsledky. V skutočnosti som veľmi smutný a si jediný, kto to teraz vie. Páčiš sa mi už od prvého ročníka." rozprával veľmi rýchlo a pri každom slove mi ústa padali o trošku viac k zemi.
Potom stíchol a hľadeli sme na seba. Ani brvou sme nepohli, prisahám Bohu. A myslím, že môjmu mozgu narástli krídla a odletel preč, pričom mi pekne blízko pri uchu zakričal: "Maj sa, bastard, už ma nedostaneš späť, haha!"
Zvláštne, ako človek stuhne, keď niečo také zistí. Je to teraz dobré to čo sa stalo, alebo je to len nejaký blbý trik tohto prekliateho piatku.

"Teraz ty." povedal.

Moje pocity boli úplne ale úplne pomiešané, stlačené, rozsekané a zlepené a znova rozsekané a rozhádzané, akoby plávali na mori. Mal som čo robiť, aby som sa tam od šťastia-nešťastia nerozplakal.
Stlačil som ruky do pästí a zaťal som zuby.

"J-je ti dobre? Prepáč, nechcel som ťa vyľakať..." začal zmätkovať, sklopil hlavu a pohol sa z miesta. Zachytil som ho za ruku.

"Volám sa ... Lee Minhyuk. Narodil som sa 3. novembra 1993. Som jeden z mála, čo má vlasy od narodenia biele. Mám rád colu a pizzu. Som trochu blázon. Žijem s rodičmi a mám malého bieleho psa menom Nu. Rád skladám piesne a chodím von. V škole sa mi darí priemerne. Som smoliar. .. " na chvíľu som sa stopol. Otočil sa ku mne.
"Ty sa mi páčiš od minulého roka."
Je to vonku. A teraz ma môže pokojne hodiť pod to auto.
Robí si zo mňa srandu, však? Čo ak sa mu nepáčim a zbytočne naletím? Určite by sa to rozkríklo po celej škole. A to.. to bude potupné.

Blbý piatok trinásteho.
Hoseok ma zrazu zatiahol do školy a do toho skladu, do ktorého som chcel utiecť na začiatku, keď sme ku škole prišli. Bola tam tma, bolo tam iba jedno malé okienko. Sadli sme si oproti sebe a opreli sme sa o poličky, na ktorých boli poukladané čistiace prostriedky.
Moje šťastie sa znova preukázalo tým, že som si sadol príliš prudko, do police som narazil a niekoľko prípravkov mi spadlo na hlavu.

"Si v pohode."
Prikývol som a uložil som prípravky späť na miesto.
"Začína pršať." ozval sa Hoseok, vstal a pozrel von oknom na nebo, ktoré sa zafarbilo dosiva a na sklo začali dopadať prvé kvapky. "Stihli sme to ako tak." doplnil ešte a naširoko sa usmial.
"Ako sa môžeš vždy tak usmievať? Nemám dáždnik, hlúpy deň." odpovedal som mu na to mrzuto, ale potom som sa musel usmiať. V tme ma veľmi nebolo vidieť, ale keďže Hoseok bol pri okne a osvetľovalo ho svetlo zvonku, videl som ho zreteľne.

"Nie je hlúpy." povedal a znova si sadol.
Ja viem, do čerta, že nie je. Pretože som tu zatvorený s tebou. Ak nespomínam na celé to blbé ráno, zničený bicykel, ktorý mi teraz zmokne, na to, že sa mi chcel chlapec, do ktorého som tak zamilovaný, zabiť rovno pred očami, tak je fajn.
Smoliari majú smolu, ale tú musia v niektorých momentoch nudiť.
"Chcem to vyskúšať.. s tebou." povedal som do ticha. Rozpršalo sa naozaj dosť na to, aby som si nebol istý, či to bolo počuť alebo nie. Asi si kvôli dažďu budem do školy nosiť megafón a budem cez neho kričať...
"Naozaj?"

... Alebo netreba?

Pousmial som sa, ale on to v tme vidieť nemohol. Bolo ticho, natiahol som sa k nemu a oni si všimol, že k nemu naťahujem ruku a tak sa jej chytil. Stlačil som mu ju.
"Naozaj... ale teraz mi povedz. Čo chceš robiť tu?" opýtal som sa, pričom som pomyslel na dosť neslušnú vec, preto som sa musel posnažiť, aby to v mojom hlase nebolo počuť, keď som sa to pýtal. Nedal na sebe nič poznať, ale ja som zistil, že sa mi to nepodarilo. Nevadí...

"Chcem, aby sme sa rozprávali... Povieš mi všetko čo budeš chcieť a ja tebe." vysvetlil mi a vydýchol.
"Viem že som zvláštny, ale neviem ako to vo vzťahoch chodí." povedal tichšie, ale počul som ho. Chvála pánu Bohu na nebesiach. Vydýchol som a pousmial som sa.
"Nie si zvláštny. Je to prosté... Keď si s niekým rozumieš, veríš mu a on tebe, ste oddaní a máte rešpekt jeden k druhému, viete nájsť kompromisy a dohodnúť sa a naozaj cítite k tomu druhému lásku, tak vzťah bude fungovať, nech už začal akokoľvek zvláštne." povedal som mu.
"Ah. Raz sa mi niekto páčil a ona zač..." začal rozprávať a zarozprávali sme sa. Rozprávali sme sa do začiatku vyučovania a potom každú prestávku, v jedálni a aj keď sme išli domov. Bicykel som nechal pri škole, pretože by som na ňom aj tak jazdiť nemohol a nechcelo sa mi ho trepať až k Hoseokovi domov, kde sme po škole išli. Zoznámil ma s jeho babičkou a bratom.

Nikomu o vzťahu nepovieme.. ešte nie. Povedali sme si, že všetko má ešte čas.
Keď som sa ale zbalil od Hoseoka, znova sa mi začali diať zlé veci. Zabudol som si u neho tašku, takže nemôžem robiť domáce úlohy. Po ceste domov som rozbil nejaký kvetináč, ktorý mala nejaká stará pani pred obchodom.

Doma ma rodičia zjazdili za ten bicykel, za tú tašku, za tú ruku a poslali ma do izby. Zistil som aj to, že som si zabudol mobil v škole v lavici a že nám nefunguje voda doma, pretože ju odstavili, takže som sa nemohol osprchovať.

Išiel som spať skoro, aby už ten prekliaty piatok skončil a ja aby som sa nemusel cítiť ako úplný pako, že sa mi nič nedarí. A taktiež som sa tešil na Hoseoka. Teraz to ale bude iné. Budeme chodiť do školy spolu a aj zo školy.
On ma bude ochraňovať pred smolou (Čo mi vážne treba) a ja jeho predtým, aby skákal pod autá a aby neplakal. A čo je dôležité- Už sa nebudem nudiť.

Ale nemohol som zaspať a tak som premýšľal. Nad všetkým... Keď som s ním, nič zlé sa mi nedeje. Keď som od neho, smola sa mi lepí na päty. Čo ak je to môj lístok pre šťastie?
Ten malý bastard je vážne dokonalý. Už teraz ho zbožňujem...

Ale ešte mi prosím všetci povedzte: Kto pácha samovraždu pred množstvom ľudí hneď ráno cestou do školy len tak spontánne?
 


Komentáře

1 Narbie Narbie | Web | 13. července 2016 v 22:49 | Reagovat

Pátek třináctého někdy opravdu stojí za to - tolik neštěstí v jednom dni snad ani není možné, ale je to komické.~ Minhyuk je opravdu velký smolař, no zas tak velký vlastně ne. Získal HoSeoka a získat lásku je podle mě velká výhra.^^
Další věc, která na mě působí je, že HoSeok nemá rodiče a žije pouze s babičkou a bratrem. Nevím, asi se dokážu do té situace vcítit. Alespoň částečně. Vím, jak se ta osoba cítí a jak to bere.  Na venek úsměv, uvnitř smutek..
Navíc ten člověk o hodně přichází, bez rodičů..
Moc ti děkuji za povídku. ~ Děkuju za Monsta x~ Děkuji, že si obětovala kus svého času. ~ =)

2 Surka Surka | 19. července 2016 v 18:53 | Reagovat

[1]: Myslím, že to, že získal Hoseoka, tým sa mu vykompenzovalo všetko to nešťastie za ten deň.
Áno, vlastne som to tak urobila schválne, ani neviem prečo. Vlastne som chcela naznačiť, že človek nemusí byť na prvý pohľad taký ako sa zdá a to sa netýka len toho, ako sa cíti, ale aj aký je povahovo a chovaním. :)
To nemusíš vôbec ďakovať, rada som na to minula svoj čas.. bavilo ma písať to ^^ Nie je za čo, naozaj. Aj nabudúce ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama