You can smile as long as we are together 1/?

25. června 2016 v 20:01 | Surka |  You can smile as long as we are together

BTS | Yoongi x Hoseok | 1 463 slov



20. marec

Premýšľal som.
Koľko ľudí sa mi už vysmialo za to, že som gay? Celá trieda? Škola? Celé mesto? Celý štát? Vysmieva sa mi za to aj celý svet, alebo som len paranoidný?
Premýšľal som, či je vôbec dôležité byť heterosexuálom, bisexuálom, homosexuálom alebo čokoľvek iné, keď naša orientácia teoreticky nemení svet. Oni to tak nevidia. Všetci okolo mňa.
Dnes som domov prišiel s obitou hlavou, narazenými rebrami a zlomeným prstom. Matka ma vždy ošetrila, ale to bolo asi tak všetko. Nikdy sa nepýtala, vie o tom už dávno. O tom, že som gay. A nesúhlasí s tým... Hnusí sa jej to. Hnusím sa jej ja.
Prestal som si vyžadovať jej pozornosť a náklonnosť vtedy, keď mi vykričala, že som chyba prírody a že keď som sa jej narodil bola asi najhoršia vec v jej živote.
Premýšľal som ...
... Ale stále som nevedel čo mám robiť.
Je dosť smutné zobudiť sa skoro ráno. Ste nevyspatý, unavený, je vám zle a v mojom prípade upadám do depresie, čo je pre mňa najhorší a dosť častí stav. Keď si uvedomím, že okolo mňa všetci spia, je mi do plaču, že ja som sa už zobudil do sveta, kde nie je nikto pre mňa.
Keď som vstal, z hlavy mi vypadlo všetko, čo som sa minulý večer naučil. Cítil som sa ešte viac stratený, než pri otvorení oči. Cítil som sa biedne.
Posadil som sa. Deka mi spadla na zem a rozvírila okolo mňa prach. Mal som čo robiť, aby som sa nerozkašľal na celý dom. Matka by ma zabila a sestra takisto.
Vstal som a spontánne mi napadlo, že dnes sa vytratím z domu trochu skôr. Veď aj tak by som si ráno vypočul iba narážky na to, ako hlúpo vyzerám, že sa mám prestať usmievať bezdôvodne, že mám prestať s tancom a tak ďalej.
Po prvé, hlúpo vyzerá každý, keď skoro neje, nespí a má pocit, že je proti nemu celý svet. Po druhé, usmievať sa je milé. Ostatní sa vás nepýtajú čo sa deje, aj keď mňa sa to nemal kto opýtať. A po tretie. S tancom NIKDY neprestanem!
Nahádzal som na seba nejaké oblečenie. Keďže bolo teplo už vtedy, vzal som si iba čierne tričko s bielym tigrom a rifle. K tomu nejaké ponožky. Na chrbát som si hodil poloprázdnu tašku a potichu som otvoril dvere z mojej izby. Keďže bola ešte celkom tma, boli asi štyri hodiny nadránom, nevidel som pred sebou skoro nič. Cestu k chodbe som ale poznal naspamäť.
K svojim topánkam som sa dostal za veľmi krátky čas a tak mi stačilo iba si ich nazuť a vypadnúť z bytu. V izbe mojej matky sa zrazu zasvietilo.
"Hoseok?" zavolala. Určite ma nevidela, nemohla.
Bol som potichu. Pokojne som dýchal. Moja matka sa postavila z postele. Počul som to, pretože posteľ trochu zapraskala a tak som sa iba otočil k dverám. Chytil som kľučku medzi prsty, keď sa zrazu ozvala matka:
"Hoseok, ostaň tu!"
Nadýchol som sa, otvoril som dvere a vybehol som z bytu. Nechcel som ju počúvať. Nechcel som tam teraz ostať. Vedel som, že budem mať kvôli tomu zle, ale chcel som teraz ísť von.
Chcel som si zatancovať.

-

Potuloval som sa po meste. Vyučovanie v škole začínalo o ôsmej. Keď som pozrel na svoj mobil, hodinky mi oznámili, že je iba pol piatej.
"Čo teraz?" zašepkal som si pre seba a premýšľal som, kde by som chcel ísť. Žiadne obchody otvorené neboli. Reštaurácie takisto nie. Chcel som tancovať, ale nebolo kde, iba keby...
Vošiel som do prvého baru, ktorý sa našiel. Teda, ak mám pravdu povedať, nebol prvý. Vošiel som do prvého, ehm, gay baru. Hneď vo dverách si ma všimli aspoň štyria mladí muži. Áno, boli to muži. Väčšina gay chlapcov v mojom veku si pokojne spalo vo svojich izbách a snívalo o ktoviečom.
Cítil som sa zvláštne. Vo vrecku mi zavibroval mobil, ale nedvihol som. Vedel som, že je to matka.
Jediné, na čo som teraz myslel, bolo: Prečo je tu toľko ľudí tak skoro ráno? Táto otázka mi ihneď vypadla z hlavy, keď sa ku mne dostal tak tridsaťosemročný muž s hnedými vlasmi a prihovoril sa mi:
"Chlapče, nie je priskoro na to, aby si zaliezal do gay baru? Koľko máš rokov?" opýtal sa ma. Poriadne som sa nadýchol a poobzeral som sa.
"Mám šestnásť. Nie je priskoro. Nikdy nie je priskoro," odpovedal som mu. Videl som, že som ho trochu pobavil a tak sa na mňa len milo usmial.
"Tak ak nemáš strach, nehanbíš sa a si si istý, že je to pre teba dobré, tak tu vitaj. Volám sa MinKyu, teší ma." Predstavil sa a podal mi ruku. Hudba bola celkom nahlas, ale rozumel som mu všetko. Usmial som sa.
"Som si istý, teší ma. Hoseok."
Nakoniec sa presunul naspäť k nejakému inému mužovi a niečo mu pošepkal. Potom sa znova prisunul ku mne, alebo skôr obaja a usmievali sa.
"Toto je IlMin." Predstavil mi muža, ktorý mohol mať okolo tridsiatky a jeho biele vlasy dosť svietili. Podali sme si ruky, MinKyu povedal aj moje meno a potom začal rozprávať.
"Vieš, chlapče, ak mám pravdu povedať, zhodli sme sa s IlMinom, že si dosť príťažlivý a sympatický."
Cítil som sa dosť divne. Tak zvláštne vo svojom tele, ale usmial som sa. Mal som pocit, akoby si zo mňa robili iba dobrý deň. Ďalší posmech, prebehlo mi hlavou. Môj úsmev trochu opadol, ale nezmizol úplne.
"Neprestávaj sa usmievať, nemyslíme to ako vtip, je to pravda. A preto ti chceme niekoho predstaviť... zajtra, o takomto čase. Len nám sľúb, že nikomu nepovieš, že si tu dnes bol."
Mal som pocit, akoby si na mňa niečo plánovali, ale aj tak som prikývol. Z tej hudby ma už začínala bolieť hlava a všimol som si, že už viac mužov na mňa pozrelo, tak som sa radšej rozlúčil, otočil som sa a vybehol som von.
Dobre, priznám sa, chcel som odísť, pretože som proste chcel. Cítil som sa tam aj trochu trápne. Taký mladý chlapec medzi mužmi, ktorý na neho hľadia pohľadom iným než ostatní ľudia.
Ponáhľal som sa preč. Odbočil som a zrazu som do niekoho prudko narazil. Udreli sme sa do hláv.
"Ou," zasyčali sme obaja. Držal som sa za hlavu a dotyčný tiež. "Ospravedlňujem sa," povedal som a jemne som sa uklonil. Keď som pozrel do tváre druhého, neuvidel som v nej ani hnev a ani nič podobné. Zasmial sa.
"V pohode."
Ten chlapec oproti mne mal svetlé vlasy, prekrásne oči a keď sa pousmial, bol neskutočne roztomilý a príťažlivý. Hneď by som si ho vzal domov a objímal ho celý deň. Len škoda, že nie je gay, napadlo mi.
Vôbec som nepremýšľal nad tým, koľko môže mať rokov. Pravdou je, že bol odo mňa starší o rok, ale o tom neskôr. Nezamýšľal som sa ani nad tým, čo tu robí tak skoro ráno, aj keď jeho pohľad hovoril, že on sa čuduje, čo tam tak skoro robím ja.
Nechcel som, aby prešiel okolo mňa a zmizol za rohom. Nechcel som, aby ku mne prestal rozprávať. Na prvý pohľad som sa zamiloval a to som ho v tej tme až tak dobre nevidel. Videl som iba, že tie jeho vlasy svietia v tme a sú také svetlé ako vlasy IlMina z toho gay baru.
"Nabudúce si dám pozor, pardon." Povedal som ešte nakoniec a keď som si uvedomil, že na neho pridlho hľadím, proste som sa vyparil. Neotočil som sa za ním, ale niečo na ňom ma priťahovalo. Bol to celý on? Neviem. Možno nejaká vnútorná sila. Možno chémia, nepremýšľal som nad tým. Vedel som iba, že ten chlapec sa mi neskutočne páčil a že som ho chcel ešte stretnúť.

-

Poslednú hodinu pred siedmou som sedel na lavičke a premýšľal som. Upadol som do depresie, znova. Slzy sa mi tlačili do očí a hlavou mi behalo kopu myšlienok. Vracal som sa aj k dnešnému skorému ránu, k chlapcovi s bielymi vlasmi.
Matka mi napísala asi deväť správ, ktorých obsahom bolo niečo ako že ma vykáže z domu a vyhodí, keď sa nevrátim. Nevrátil som sa, lebo som vedel, že ma vyhodiť nemôže. Na to som mal ešte málo rokov a zákon jej to nedovoľoval.
Znova som sa cítil osamotene na tomto svete.
Znova som sa cítil byť bezcenný.
Znova som sa cítil ako najhorší človek, aký sa kedy narodil.
Modlil som sa iba aby som našiel znova toho chlapca a zložil mu nejaký kompliment. Ak nie je gay, tak ho z neho urobím., musím, behalo mi hlavou a popritom som si stláčal dlane a žmúril som do lampy, ktorá sa o pár minút zhasla, pretože slnko už bolo nad obzorom.
Vybral som sa s tou depresiou ku škole.

O siedmej školu otvárali a tak mi stačí prísť tam, prezuť sa, vkĺznuť do triedy a čakať, kým začne vyučovanie.
-----------------

(Dobre ľudia, je to na pokračovanie a je to zas o mojom obľúbenom shipe a ja viem, že som sľúbila ešte iné príbehy, ale nálada mi nedala nenapísať toto tu. Cítim sa previnilo T-T Tak nič, dúfam, že ste si to užili a pokračovanie bude hádam až splním, čo som sľúbila ^^")
 


Komentáře

1 Natali Natali | Web | 25. června 2016 v 20:47 | Reagovat

Oh myy:3 vypadá to pěkně ^^, sice je to trochu smutný a ukazuje to tu nechutnou realitu tady, ale já věřím, že bys špatný konec neudělala, huhu :D
Nevadí, že stále píšeš na yoonseok!:D já bych furt zase psala na jikook xD a taky se toho nemůžu zbavit!:D
Jen pokračuuuuuj ^^ :3

2 Shadow Shadow | Web | 25. června 2016 v 21:52 | Reagovat

To je super*-* Vážně se mi to líbí. Chudák Hobi. Doufám že mu Yoongi trochu zvedne náladu a sebevědomí.^^

3 Surka Surka | 28. června 2016 v 19:10 | Reagovat

[1]: No, třeba... špatné konce obľubujem, ale tak uvidíme >:D :DD
No, proste veľa príbehov, čo vymyslím, my sedia práve na týchto dvoch malých zmrdov, takže asi tak nejak xD :3
Budu a ďakujem :3

[2]: No, to dúfam tiež :D Inač Hobi bude taká nejaká pesimistická povaha alebo čo, tak uvidíme :3
Ďakujem :3

4 Narbie Narbie | 1. července 2016 v 22:50 | Reagovat

Tak nevím, či mám HoSeoka litovat a nebo se vztekat, že taková je společnost veškerých lidí. Je to smutné. Ale bohužel, s ubožáky, kteří takové označí za nenormální a nemocné, nic nenaděláme. Nikdo jim názor nezmění. Nechtějí ho slyšet. Což je smutné o to víc.
Nemyslím si, že měl HoSeok lézt do toho baru. Ale na druhou stranu, možná díky tomu potká Yoongiho. Někoho, kdo ho z té hrstky lidí pochopí.
Co mě mrzí je i názor a slova jeho matky. Bylo to až příliš silné, jak se potom může ten člověk cítit? Ah.
Nějak moc feelz na mě, všímáš?
Opravdu se těším na další díl. :)

5 Surka Surka | 2. července 2016 v 20:45 | Reagovat

[4]: Oh, tiež si myslím, že je smutné, že niektorí ľudia to považujú za chorobu. Ale tak všetci sme iní, niektorí sme takí, ktorým to nevadí, ostatní sú kreténi, ale čo narobíme.
No, v tom bare Hoseok spozná zaujímavých ľudí, tomu ver :)
Áno, jeho matka je dosť.. hnusná, je to homofóbka, takže tak.
Všímam, oh :O
Ďakujem veľmi pekne, vážim si to.. Tak dlhý komentár, ah TwT

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama