STAR BOY: Bless time (2)

29. června 2016 v 14:47 | Surka |  STAR BOY

Pár: x
Skupina: BTS



Trinásť hodín predtým, Londýn, Anglicko

"No tak, Yoongi, poď s nami."
Tmavovlasý chlapec otočil hlavu k dvom jeho kamarátom a iba pokrútil hlavou.
"Prepáčte, mám z toho strach. Niečo sa môže stať." povedal a vrátil sa späť k pozeraniu von oknom. Vonku po oblohe sa preháňali šedé oblaky a zdalo sa, že bude pršať. Mal rád dážď, ale v tomto prípade si pomyslel, že to nebude dobré, ak ho Marco a Brian vytiahnu na bicykel skákať do lesa. Nie že by bol strachopud, ale proste mal strach. Automaticky. Bez akýchkoľvek príčin.
"Ale no tak, neboj sa. Nie je to nič zlé. Už si toľkokrát skákal, že ti už nič nebude prekážať v ceste." presviedčali ho a on o tom premýšľal. Premýšľal, či nemá vážne radšej ostať doma, ale jeho priatelia ho tak nepriepustne presviedčali, že nakoniec rozhodol, že pôjde s nimi. Na bicykli sedel už toľkokrát, že sa to nedá ani spočítať.
"Tak dobre, pôjdem." prisvedčil nakoniec po dlhom presviedčaní, pričom sa Marco a Brian od srdca potešili, pretože Yoongi bol ich kamarát už dlho a mali ho radi.
Síce bol ten tmavovlasý, bledý chlapec často sám, nedostupný, a keď mal zlú náladu, vedel sa poriadne naštvať, jeho srdce bolo čisté a priateľské, keď ste ho spoznali. Často tvrdil, že sa nezaujíma, ale zaujímal sa. Bol iný vo vnútri, než na povrchu. A to na ňom mali radi. Bol to klamár prvého pohľadu. Ale pritom srdcom zakliesnený v poznaní, poslušnosti a premýšľaní nie len o sebe, ale o všetkom.
A často sa cítil osamelo, keď s ním neboli Brian a Marco. Preto chodil s nimi na bicykel každý deň. Pretože oni to zbožňovali, kvôli nim to zbožňoval aj on.
"Výborne, Gi, tak o štvrtej pred tvojim domom, dohodnuté?"
"Dohodnuté."
Yoongi sa musel usmiať. Vážne, kedy si tých chlapcov tak obľúbil. Budú to už tri roky? Netušil, ale bol rád, že sa s nimi baví. Človek by to nečakal, ale aj s ľuďmi, ktorý vyzerajú chladne, sa dá zabaviť a vložiť im do rúk nejaké tajomstvo, dôveru alebo možno aj srdce.


Osem hodín predtým, Londýn, Anglicko

Yoongi sa ponáhľal domov čo najrýchlejšie, ako sa dalo. Dokonca úplne odignoroval triednu učiteľku, ktorá s ním chcela prebrať pieseň na akadémiu, ktorú mal napísať a on vedel, že z toho bude problém, ale chcel ešte zastihnúť matku, ktorá mala odísť niekde do hôr na mesiac.
Gi s ňou nešiel, pretože sa musel venovať škole a taktiež sa musel postarať o chorú babičku, ktorá bývala s nimi doma.
"A nezabudni aj jesť, áno?" upozornila ho matka a dala mu pusu na čelo. "Som tu o mesiac ako na koni, sľubujem," dodala ešte a on iba prikývol a pousmial sa.
"Samozrejme že nezabudnem a počítam s tým."
"Tak ahoj."
"Ahoj."
Yoongiho mamka vybehla z domu a nasadla do auta. Ešte sa otočila za otvorenými dvermi, v ktorých stál Yoongi, a zakývala mu. Odkýval jej a keď jeho mamka naštartovala a pohla sa z miesta, ešte chvíľu hľadel na odchádzajúce auto a potom zatvoril dvere a v obývačke sa zvalil do gauča. Vydýchol. Pozrel na hodinky. Boli dve hodiny a tak mal ešte čas niečo sa naučiť.
Vybehol po schodoch na poschodie. Iba jemne pootvoril dvere do babičkinej izby a opýtal sa jej, či niečo nepotrebuje. Jeho babička bola malá ázijská pani s veľmi malými očami a nosom, aký ma Yoongi.
Jeho babička mu povedala iba, aby jej doniesol vodu a že si pôjde zas ľahnúť. Nebolo jej dobre. Ale aj tak počítal s tým, že bude iba ležať, pretože na nohách sa nikdy dlho neudrží.
Yoongi prikývol a ešte sa vrátil po schodoch späť na prízemie a vybral sa do kuchyne. Keď prechádzal okolo okna, všimol si dosť škaredé mračná na oblohe. Vydýchol. Pocítil akýsi jemný strach hlboko v jeho hlave. Niečo, čo mu hovorilo, aby dnes nikde k Marcom a Brianom nešiel. Ignoroval to, vzal do rúk pohár a napustil do neho čistú vodu.
Späť do babičkinej izby si ešte prehliadol oblohu a snažil sa ubezpečiť, že to bude iba prehánka. Ale nebo bolo úplne sivé.
"Zavolám Marcovi," zašepkal si sám pre seba, pomaly vyšiel po schodoch, aby sa voda v pohári nevyliala a vošiel ku babičke do izby. Babička spala a tak jej pohár s vodou iba položil na stolík vedľa postele, aby sa mohla napiť, keď bude cítiť smäd.
Potichu po špičkách vyšiel z izby, pomaly za sebou zavrel a vybral sa do svojej izby. Keď otvoril dvere, do nosa mu udrela vôňa čokolády a mäty.
"Ty vieš, ako ma prekvapiť, mami," pošepkal si sám pre seba a z postele vzal veľké balenie mätovo-čokoládových cukríkov a veľkú mätovú čokoládu. Priložil si to k nosu, aby tú voňu cítil ešte viac a vydýchol.
"Úžasné," pochválil si darček od mamky a položil ho hneď vedľa vecí s učením. Okrem stola mal Yoongi v izbe vždy poriadok. Keďže na stole mal vždy rôzne papiere, zošity a ktoviečo ešte, neporiadok tam mal stále. A ani teraz to nebolo inak.
Odtiahol stoličku od stola a vyvalil sa na ňu. Nohy si vyložil na stôl a vzal si do ruky zošit z chémie. Začítal sa. Akosi si to celkom pamätal hneď na prvýkrát, takže mu nerobilo veľký problém učiť sa to.
Naširoko si zívol.
Asi si ľahnem, pomyslel si a keď otočil hlavu k posteli, ihneď sám sebe prikývol, že je to úžasný nápad. Chémiu položil späť na stôl a odcupital k posteli, kde sa zvalil hlavou do vankúša a za malú chvíľu už pokojne odfukoval.


Šesť hodín predtým, Gwangju, Južná Kórea

"Predstav si, že by si tu bol úplne sám. V rohu by stála žena s čiernymi vlasmi a bola by bledá a ani by sa nehýbala. Nevidel by si, ako dýcha. Nič by si nepočul. Dokonca by nič nehovorila, iba by ťa čiernymi očami sledovala a zrazu by zmizla a ..."
"Dosť, to stačí. Stačí mi už len to, že som tu s tebou, fuj. Prečo ma stále musíš ťahať niekde, kde sa bojím?"
"Pretože sa bojíš. Je to zábavné."
"Haha, tak nabudúce ti hodím panvicu do katakomb. Uvidíme, či si po ňu pôjdeš, keďže je zatiaľ tvoja jediná."
Hoseok sa zatváril vysmiato, pretože mal pocit, že nad svojim starším bratom vyhral. Ale to nebola pravda. Seokjin s ak nemu otočil a potľapkal ho po pleci.
"Neviem ako ty, ale ja si môžem novú panvicu dovoliť."
Hoseok cítil, že je porazený a k tomu mu po chrbte prešiel mráz. Preľakol sa a odskočil. Keď sa pozrel na miesto, kde predtým stál, uvidel iba okno, ktoré bolo v rohu trochu rozbité a odtiaľ prúdil vietor zvonku.
"Len mi vysvetli, prečo sme tu o jednej ráno." posťažoval sa ešte a zozadu sa pritlačil na chrbát svojho brata. Držal ho okolo ruky a nechcel ho pustiť.
"Fajn, poviem ti to. Namjoon tu vraj niečo stratil. A keďže počas dňa je tu veľa ľudí a tento pozemok je súkromný, tak..."
"Ako súkromný?!" Hoseok sa zdal byť vydesený ešte viac, než pri pomyslení na nejakú bledú ženskú v rohu.
"Nestresuj, nikto tu už dlho nebol, ako môžeš vidieť. Tak neskoro sme tu iba pre istotu," povedal mu na to Jin a potiahol ho do ďalšej miestnosti, kde v strede stál iba jeden gauč potiahnutý bielou plachtou.
"A predstav si.." začal starší, ale mladší sa zrazu pohol a prešiel ku gauču. Po niečo sa zohol a vzal to do ruky. Seokjin čakal, než mu mladší ukáže, čo našiel.
"Miesto toho, aby si si tu vymýšľal hlúposti, mal by si hľadať." povedal namrzene Hoseok a chvíľu pozeral na vec v jeho rukách chrbtom k jeho bratovi. Započul kroky Jina, ktorý sa k nemu priblížil.
"Je toto to, čo Joon stratil?" ozval sa Hoseok a otočil sa s nejakým denníkom v ruke. Seokjin na denník hľadel a zdalo sa na jeho výraze, že je to presne to, ale nakoniec iba naklonil hlavu doľava a odfrkol si.
"To nie je ono. Má to byť nejaký zlatý prívesok od jeho otca," vysvetlil a prešiel okolo Hoseoka a gauča a začal prezerať zem za gaučom.
Hoseok ho chvíľu sledoval a potom pozrel na denník. Niečo ho na ňom upútalo a tak si ho vložil do malej tašky, ktorú si vzal so sebou z domu. Mal pocit, že to bude niečo dôležité. Potom tiež začal prehľadávať zem pohľadom a zastavil sa niekde pri plachte od gauča, spod ktorej trčal malý kúsok zlatého prívesku.
"Mám to." potešil sa víťazoslávne Hoseok a vytiahol prívesok. Seokjin sa pridal k nemu a prívesok si vzal.
"Skvelé, ďakujem." poďakoval starší.
"Prečo si to vlastne nešiel hľadať sám?" pýtal sa mladší, zatiaľ čo nasledoval svojho staršieho brata von z domu. Prestal si dokonca všímať tmavé rohy a prach, ktorý osvetľoval mesiac, a prázdne miestnosti.
"Pretože má príliš prísnych rodičov a z domu sa len tak nedostane. Takže aj keby jeho otec prišiel na to, že stratil ten prívesok, asi by Joona zabil." odpovedal Jin a potom kráčali potichu.
Z domu vyšli s celkom dobrou náladou. Dokonca aj Hoseok, pretože ho za "odmenu" jeho starší brat už nestrašil. Mal skvelý pocit v hrudi, že pomohol bratovi, kamarátovi a dokonca získal aj pre seba niečo, čo ostatným mohlo prísť bezcenné, ale pre neho to už od začiatku mohlo mať akýsi význam. Hoseok pozrel na oblohu, ktorá bola zatiahnutá a tmavšia, než predtým. Hviezdy nebolo vidieť a taktiež za ten krátky čas stihlo zakryť aj mesiac.
Mal zvláštny pocit.


Šesť hodín predtým, Londýn, Anglicko

Ozval sa prenikavý zvuk zvončeka. Yoongi sa trhnutím prebudil a pretrel si oči. Myslel si, že sa mu to len zdalo a tak si ľahol späť s tým, že si ešte trochu oddýchne, keď sa zrazu ozval zvonček znova. Trhlo ním ešte raz a prudko vstal. Poponáhľal sa otvoriť, pričom sa skoro prizabil o kvetináč a šnyklo sa mu na schodoch. Cítil sa trochu namrzene.
Otvoril dvere.
"No?" zahučal priškrteným hlasom a tak si musel odkašľať. Pred ním stáli Marco a Brian a pri sebe mali podoprené bicykle. Yoongi sa pri ich prenikavých pohľadoch ihneď prebudil a zažmurkal.
"Hneď to bude, len sa obujem a vezmem si bicykel."
V chodbe sa zohol pre topánky. Vo dverách za svojim chrbtom počul tichý smiech. Vedel, že musel vyzerať hrozne, keď im otvoril. Veď skoro nemal ani poriadne otvorené oči.
"Aish." zašepkal sám pre seba. Nazul si topánky, ktoré väčšinou nosil do školy. Mal na sebe aj školské veci, ale to mu nevadilo. Nikdy ale nechodil oblečený na bicykel takto. Dával si záležať na tom, aby mal na každú činnosť iné oblečenie kvôli pohodliu.
Teraz sa mu ale nechcelo prezliekať.
"Babi, idem von s Marcom a Brianom." zakričal ešte predtým, než vybehol z domu a zamkol. Otvoril garáž, kde sa objavil zelený bicykel. Vytiahol ho, zatiaľ čo tí dvaja už čakali na chodníku a pozorovali ho. Yoongi garáž zatvoril, kľúče si hodil do plytkého vrecka na nohaviciach a nasadol na bicykel. Prišiel až k tým dvom.
"Môžeme ísť." preniesol a obdaril ich unaveným úsmevom. Obaja prikývli a všetci traja sa pobrali cez mesto k lesu, ktorý nebol tak ďaleko. Jediné, čo Giho znepokojovalo bolo to počasie. Nič iné mu nerobilo problém... Zatiaľ.


Tri hodiny predtým, Les pri Londýne, Anglicko

"Ponáhľajte sa." zakričal Yoongi dozadu za svoj chrbát. Bol prvý a to sa mu páčilo. Preteky s Marcom a Brianom boli vždy tak trochu epické, že sa jazdou nechal pohltiť.
"Yoongi, spomaľ." zakričal jeden z nich a Gi započul smiech. Vždy sa smiali, keď boli spolu len tak v lese a jazdili. Chlapci boli radi, keď videli Yoongiho tak aktívneho a usmievavého, pretože jeho neutrálny výraz im nikdy nepovedal, ako sa cíti. Bol ich kamarát, mali by vedieť, aké sú jeho pocity a či si vôbec robí starosti a či má niekedy strach.
Teraz bol veselý.
Yoongi zabočil do zákruty, v ktorej sa nachádzal malý výbežok a tak sa na krátky moment vzniesol do vzduchu a dopadol na hlinu. Jemne to ním nadskočilo, až sa musel zasmiať a prikrčil sa, aby išiel ešte rýchlejšie. Cítil sa skvelo. Viac voľne, ako kedykoľvek predtým.
Uháňal cez lesnú cestu, obaja jeho priatelia sa ho snažili dohnať, ale nemali najmenšiu šancu. Yoongi sa nenechal. Nenechal sa predbehnúť, pretože to by nebol on.
Zabočil mimo lesnú cestu, aby si to skrátil. Chcel podvádzať, ale to sa mu nevyplatilo a do kolesa sa mu dostal konárik a on sa vyvalil na zem so slabým zakňučaním.
"Yoongi, si v pohode?"
Marco a Brian hneď zastavili, aby sa pozreli na svojho kamaráta, či je celý. Samozrejme že bol, iba mu prišlo nevoľno a tu malú kôpku jedla, ktorú za celý deň zjedol, vyvrátil vedľa seba. Zatváril sa znechutene. Cítil, že na kraji úst sa mu zachytila malá slina, ale nechcel si ju otrieť do oblečenie, ktoré mal na sebe, lebo mu to prišlo nechutné a nehygienické, aj keď to boli jeho sliny.
Gi sa držal za hlavu a mal zatvorené oči. Obaja jeho kamaráti si k nemu čupli a začali ho hladiť po chrbte a rozprávať mu, že sa to stáva, že ej to v pohode. A on chcel tak veľmi vyhrať. Poučenie do života.
"Už je mi fajn, tak poďme." zašepkal Yoongi potichu a vstal, pričom vstali aj Marco a Brian a ustarostene sa na seba pozreli.
"Yoongi, nevyzeráš dobre." povedali mu, ale on iba kývol rukou.
"To nevyzerám nikdy, vážne mi je dobre." ubezpečil ich. Z kolesa na jeho bicykli vytiahol konár a odhodil ho ďalej od nich. Naskočil na bicykel a obaja ho nasledovali. Stmievalo sa a chceli byť doma čo najskôr. Bolo 19:00 hodín. Yoongi vyštartoval už od začiatku dosť rýchlo bez toho, aby si všimol, že mu na zemi ostali ležať kľúče, bez ktorých by sa domov nedostal. Nevšimol si to a to bolo zle.


Tri hodiny predtým, Gwangju, Južná Kórea

Pršalo. Hoseok nemohol spať. Boli štyri hodiny ráno a on ani nezažmúril oko. Z toho opusteného domu sa vrátili pred troma hodinami a on neprestal premýšľať o tom denníku. Chcel sa doň pozrieť, ale bál sa. Nevedel, komu patril, nenašiel tam menovku. Nevedel, čo by tam našiel. Možno je tam nejaký elixír na večný život alebo zaklínadlo na vyvolanie niečoho škaredého a desivého.
Sedel v strede izby a pred ním ležal denník s čiernym koženým obalom. Hoseok dýchal pokojne a bez námahy, mal otvorené okno, takže mu do izby prúdil stále čerstvý vzduch.
Osvetlenie mu robila iba malá lampička na jeho stole, pretože nechcel byť príliš nápadný.
Ruku natiahol k denníku a nadýchol sa. Zatvoril oči a otvoril ho. Veľmi pomaly sklopil hlavu a pootvoril jedno oko, ale na prvej stránke nič nebolo. Začudovane otvoril aj druhé oko a pretočil stranu. Nič.
"Čisté?" začudoval sa potichu sám pre seba a prebehol celý denník, ale až na poslednej strane našiel text. Nebol dlhý, ale aj tak pôsobil tajomne.

Dlhá chvíľa straty a nepokoja...

Prečítal si prvú vetu a naklonil hlavu na stranu.

...dokým sa biele hviezdy neprepoja...

"Hviezdy, to sa mi páči." zasmial sa jemne a potichu Hoseok sám pre seba a prečítal si poslednú vetu, ktorá sa mu zdala najdivnejšia.

...Dýcha na krk osud tváre v tvár anjelom bez svätožiar.

Nechápal to. Absolútne vôbec. Prečo by niekto niečo také písal do prázdneho denníka. Prečo to vlastne nechali v tom dome? A čo to má znázorňovať a vyjadrovať? Prečo tomu nechápe?
Prečítal si tie vety nahlas aspoň trikrát a potom otvorený denník nechal ležať na zemi a vstal. Pretiahol si chrbát a ešte raz pozrel na denník.
"Zvláštne." zašepkal a na viečkach pocítil únavu. Otočil sa k posteli, na ktorú sa vyvalil a v sekundu zaspal bez toho, aby čo i len dlhšie premýšľal o tom, čo si práve prečítal.


Hodinu predtým, na kraji lesa pri Londýne, Anglicko

"Hej, Marco, Brian, stojte na chvíľu." zakričal Yoongi, ktorý sa držal vzadu, od kedy v lese spadol. Gi zastavil a jeho kamaráti ostali stáť trochu ďalej od neho. Sledovali, ako si ich kamarát prehľadáva vrecká a netvári sa nadšene. Bolo už deväť hodín večer.
"Čo sa stalo?" opýtal sa ustarostene jeden z chlapcov a Yoongi si prestať prehľadávať vrecká.
"Stratil som kľúče, musím ísť späť." povedal a naskočil na bicykel. Obaja sa na seba pozreli a nasadli na bicykle.
"Yoongi, čakaj!" zakričali za ním a pobrali sa na bicykloch za ním. Uháňal dopredu. Bolo už neskoro, mal strach. Strach, že sa niečo stane. Bez kľúčov sa ale domov nedostane, k Brianovi a Marcovi ísť nemôže, pretože sa musí starať o babičku. Keby sa jej niečo stalo, nikdy by si to neodpustil.
Vrátil sa späť do lesa a Marco s Brianom uháňali za ním, ale boli ešte dosť ďaleko. Yoongi uháňal rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. Počasie sa nezlepšilo a cítil, ako mu na hlavu začali dopadať malé kvapky. Začínalo pršať a to.. nebolo dobré znamenie.
Musím ich nájsť, pomyslel si. Vedel, že nezaspí, keď tie kľúče nenájde. Mal tušenia, kde by mohli byť a tak ani nekontroloval celú cestu a išiel iba na miesto, kde predtým spadol v lese.
Tam by predsa len mohli byť.


Päť minút predtým, les pri Londýne, Anglicko

Keď človek nemá veľa času, vždy si niečo popraje. Premýšľa nad svojim životom, povie si, čo urobil zle alebo dobre a niektorí by si mohli dokonca tlieskať, aký mali podarený život, aj keď nikto netlieska. Keď človek umiera, vždy si môže povedať: "Tento život stál za to, lebo som niečo dokázal."
Ale pomyslenie na ľudí, ktorým sa nedostala možnosť premýšľať nad tým, ako žili už len z toho dôvodu, že ešte nemali čas poriadne žiť, je zničujúca.

Yoongi nemal čas. Myslel si, že nemá čas. Nevšimol si to.
Nevšimol si cez ten dážď a stres to auto v diaľke. Nezareagoval rýchlo. Nezareagoval dostatočne skoro, aby sa tomu vyhol. Nemohol. Vodič v aute ho tiež nevidel. Nevšimol si ho takisto. Aký podiel viny na tom nesú obaja?
Yoongiho svet sa rázom stratil. Nestihol si ho vychutnať, poriadne v ňom žiť. Nestihol ani ukázať svetu, aký je a kým mohol byť. Posledné, čo pocítil, bola bolesť z nárazu. Cítil, ako ním trhlo do boku.
Nechal Marca a Briana v daždi skláňať sa nad jeho telom, ktoré bezvládne ležalo na ceste. To, že sa jeho vlasy máčali v dažďovej vode, špine a krvi z jeho hlavy mu už proste nemohlo prekážať. Nechal svoju mamku užívať si pekný mesačný výlet v horách bez toho, aby vedela, čo sa stalo. Nechal svoju babičku ležať v posteli, mysliac si, že sa jej vnuk Yoongi vráti domov bez problémov.
Nechal svoju triednu pani učiteľku sedieť v kabinete a hnevať sa, že jej neukázal tú pieseň, ktorú vlastne ani nemal ešte napísanú. Nechal svojich spolužiakov, ktorí netušili, že nenápadný a bledý chlapec z ich triedy práve umrel.
Nikto nič netušil.. Zatiaľ. Nikto nič nevedel, okrem Yoongiho dvoch jediných priateľov.
On to tvrdil.. vedel, že to nedopadne dobre.


Dve minúty predtým, Gwangju, Južná Kórea

Yoongi otvoril svoje zaspaté oči, pretrel si ich a zadíval sa von oknom. Ležal na kraji postele hneď vedľa nejakého chlapca, ale bál sa otočiť. Premýšľal, čo robil minulú noc, ale na žiadneho chlapca si nespomínal. Iba na zrážku a tmu.
A potom si uvedomil, že nie je vo svojej izbe. Nevedel kde je, nikdy v živote tam nebol. Pomaly vstal z mäkkej postele, v ktorej by ostal aj celý deň, keby mu to jeho zvedavosť dovolila. Chcel ale vedieť, dke to je.
Prezeral si celú izbu, dokým neprišiel ku stolu, na ktorom ležalo niekoľko zošitov. Izba bola pekne uprataná, až na ten stôl.. presne ako mal on. Vzal jeden zo zošitov a prečítal si meno.

Jung Hoseok.

To meno nikdy nepočul. Otočil sa k chlapcovi, ležiacemu na posteli, ktorý pokojne spal.
Vzal zo stola ďalší zošit, ktorý vyzeral viac zničene a prečítal na ňom ďalšie meno.

Kim Seokjin.

Ani to meno mu absolútne nič nehovorilo.
Čo tu robím? Kto to je? pýtal sa sám seba, ale nikto mu neodpovedal. Podišiel bližšie a slabo sa naklonil k chlapcovi, aby mu videl lepšie do tváre. Chlapec spal tak sladko.
Ty budeš Hoseok, však? pomyslel si a pomaly k nemu natiahol ruku a viac sa naklonil, až mu spadli do očí blond vlasy.
Počkať, blond? pomyslel si zdesene a začal sa prstami chytať za vlasy. Potom si uvedomil, že je nahý. Nechápal to a tak sa chcel opýtať. Bál sa.
Nakoniec mu to došlo... Došlo mu, prečo nie je doma. Došlo mu, že je iba duch. Duch... Myslel si, že sa zblázni. Chcel to vyskúšať. To, či je neviditeľný, keď je mŕtvy. Jediné, čo ho naozaj poriadne desilo, bolo to, že je u niekoho neznámeho v izbe, má blond vlasy a je úplne nahý. Cítil sa byť osamelý viac, než kedykoľvek predtým. Nevedel nič, čo ako funguje. Nevšimol si ani, že mu niečo pribudlo na chrbte a stehnách. Biele bodky v tvare nočnej oblohy.
Musí sa tváriť iba sebavedomo... akoby vedel, kto je alebo čo je a čo robí. Musí na všetko prísť.
Chlapec v posteli sa obrátil na druhý bok. Yoongi si pomaly sadol na jeho posteľ a naklonil sa k jeho uchu.


Teraz, Gwangju, Južná Kórea

"Hoseok." zahučal Gi, dúfajúc, že chlapca zobudí.
Podarilo sa.



(Pfuu, to bolo namáhavé ako ešte nič .-. Umrela som asi .-. No ľudia, táto časť má nad 3 470 slov, to je rekord. Chcela som to tu všetko napučiť. Dúfam, že sa vám to páčilo, lebo mi to trvalo, než som to napísala .-. Tak budem rada, ak sa vám to páčilo :D)

 


Komentáře

1 Natali Natali | Web | 1. července 2016 v 9:29 | Reagovat

Wow, je to docela složitý, ale zajímavý :D Uvidíme, co bude dál, ale štveš mě >< yoongi nesmí být mrtvý! Určitě se nějak na konci vytratí do nebe nebo tak nějak něco kdo ví co ! A bude se brečet :( Pff, ale tak jsem zvědavá, jak to máš vymyšlené:D Tohle byla opravdu dloouhaa část :D ale nevadí, bylo to fajn ^^ těším se na další díl ^^

2 Surka Surka | 1. července 2016 v 18:23 | Reagovat

[1]: Nič iné, než niečo zložité, vymyslieť nemôžem a potom sa sama sebe sťažujem, čo som to vymyslela, aish .-. Prepáč, nechcela som ťa naštvať :O :O :(
No, brečet, co já vím. Možná :D
Tak ďakujem veľmi pekne za komentár :3

3 Adryhopadype Adryhopadype | E-mail | Web | 26. srpna 2017 v 0:52 | Reagovat

This condition is pretty restricted to the reproductive system and could have several causes including a result of injury or abnormal the circulation of blood inside testicles.  Thus, if the muscles in the penile area are relaxed, more blood will enter in the penis and a harder erection will occur.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama