One fence for love.

4. června 2016 v 19:38 | Surka |  BTS

BTS | VKook | 1 855 slov
Venovanie: For Kris.

(Ahoj ľudia, musím sa ospravelniť, že nevyšla nová časť Before me, ale nejak mi to nevychádza. Tento príbeh som písala kamarátovi a tak som nejak nestíhala. Odpustite, pokúsim sa ho napísať čo najskôr, verte mi.
A chcem k tomuto príbehu iba povedať.. Enjoy, please :) )


Bývam na konci mesta niekde pri starej slepačej farme a sirotinci.
V sedemnástich rokoch odo mňa matka očakáva, že už budem sedieť doma, učiť sa a pomáhať jej. Očakáva, že budem vyspelí, niekde sa dohrabem a budem veľký človek. Zabúda na to... že vlastne som ešte stále veľké decko.
V sedemnástich by som niečo dosiahnuť mohol, ale nie sú na to podmienky. Do školy meškám skoro každý deň, keďže sa musím postarať o ožratú matku, musím sa prichystať do školy a urobiť si desiatu a ešte navštíviť jednu osobu.
To, že večer nestíham, je teoreticky moja chyba, pretože celé poobedie, niekedy až do noci, trávim čas u môjho priateľa, Taehyunga. Chodíme spolu dva roky, matka o tom nevie. Otec o tom vedel, nevadilo mu to. Otec bol vždy typ človeka, ktorý mal rád svoje dieťa, aj keby bolo ktovie ako divné.
Chodíme spolu dva roky, ale poznáme sa už od detstva. Keď som ako malý preliezol cez plot do sirotinca, naskytol sa mi pohľad na čiernovlasého chlapčeka, ktorý čupel nad mlákou a štuchal do nej paličkou. Keď som k nemu prišiel, zdvihol ku mne pohľad a usmial sa a ja som si čupol k nemu, vzal som si paličku a začal som robiť to isté.
Opýtal som sa: "Čo s tým robíš?"
A on sa usmial a povedal mi: "Študujem mikroorganizmy." To mi ako odpoveď stačilo. Potom sa dvihol a odbehol. Čupiac som za ním pozeral. Čakal som a on sa stále nevracal. Pustil som paličku do mláky a rozhodol som sa, že pôjdem domov. Pobral som sa k plotu, keď som zrazu za svojim chrbtom započul, ako niekto zastavil a nahlas dýchal.
"Počkaj." povedal iba a ja som sa k nemu otočil a do ruky mi vtlačil malý zošit.
Nechápal som, prečo mi ho dáva, lebo keď som ho otvoril, bol čistý. Dvihol som preto k nemu pohľad a on sa iba naširoko usmieval. Mal pre mňa, vtedy, divný úsmev. Taký som ešte nevidel, ani vtedy a ani teraz.
"To je preto, že si tam budeš môcť zapisovať zážitky, čo si so mnou zažil." vysvetlil a ja som ho stále nechápal. Nevedel som pochopiť, či počítal s tým, že tam budem každý deň.
Nakoniec som aj bol. Celé hodiny. Nikdy som kvôli tomu nemal problémy. Rodičia to neriešili.
V sirotinci som trávil väčšinu svojho detstva, aj keď som mal rodičov. Otec o tom vedel. On vedel o všetkom.
Od tej chvíle sme sa zblížili tak veľmi, že by som dokázal za toho chlapca vyvraždiť aj celé mesto. V ten čas, keď som bol malý, som ešte netušil, že to dopadne takto. Aj keď môj život nebol najlepší, podmienky môjho života neboli tak skvelé ako mojich rovesníkov, ale tomu šťastiu, čo ma postretlo v ten deň, čo som preliezol plot sirotinca, sa nevyrovná ani celý svet.
Bol tu pre mňa v ťažkých chvíľach a ja zas v tých jeho. Niekedy sme boli smutní obaja naraz a zlepšovali sme si náladu tým, že sme iba sedeli v objatí a hovorili sme si: "Život nikdy nemôže byť bez škaredých chvíľ." a ten druhý mu na to: "Lebo po škaredých chvíľach prídu krásne chvíle, ako je táto s tebou."

Keď som mal trinásť, boli sme raz spolu nakupovať. Zo sirotinca ho už pustili samého, mal pätnásť a išiel so mnou. V škole som nemal práve dobrý deň, pamätám si, že som napísal zle písomku z chémie, spolužiaci mi zničili nové topánky a pohádal som sa s matkou kvôli ničomu. Vtedy znova pila.
Celý čas som málo rozprával. Vlastne som nepovedal takmer tri vety. Snažil sa ma rozveseliť, rozprával mi príhody, aké sa udiali, keď sme sa nevideli. A bolo ich vážne dosť. Nesmial som sa, aj keď v inej situácii áno. Nepýtal sa, vedel, že keď budem chcieť, všetko mu poviem.
Keď sme išli späť z obchodu, rozrozprával sa o nejakom jeho kamarátovi, ktorý mu do tváre hodil rybu a tak sa začala vojna s jedlom.
Keď sme išli späť z obchodu, rozrozprával sa o nejakom jeho kamarátovi, ktorý mu do tváre hodil rybu a tak sa začala vojna s jedlom

Nesmial som sa priveľmi. Dá sa povedať, že som sa nesmial vôbec. Hľadel som na neho. Na chvíľu sme zastavili, zatiaľ čo sa smial a ja som mu povedal: "Nemôžeš byť chvíľu ticho?" a on zmĺkol. Keď sme sa znova pohli, hľadel do zeme a po piatich minútach sa ozvali vzlyky. Otočil som sa vydesene k nemu a všimol som si, že si jednou rukou utiera tvár od sĺz, ktoré padali na chodník pod neho.
Vrhol som sa k nemu a objal som ho.
"Prepáč, Kookie, chcel som ťa rozveseliť." povedal s plačom.
Pokrútil som hlavou.
"To ja sa ospravedlňujem. Bol som k tebe zlý. Nechcel som, Tae, mrzí ma to." Aj mňa to rozplakalo. Chvíľu sme tam len tak stáli a potom sme pokračovali v ceste do sirotinca, kde nás už čakali. V ten deň som mal zlý pocit, keď som videl Taehyunga plakať. Povedal som si: "Už to nikdy nedopustím... Urobím pre to všetko!"

Keď som mal štrnásť, Taehyung ku mne doletel s tým, že nechápe matematiku. Čudoval som sa, že nechápal niečomu, čo by mal vedieť už v šestnástich. Mykol som plecami a usadil som ho u seba v izbe. Vtedy sa s ním spoznal môj otec.
Presne si pamätám, čo o ňom povedal: "On má potenciál. Váž si, že ho poznáš." Neviem, odkiaľ na to prišiel, ale otec mal nos na dobrých ľudí. Teda, začalo to až po tom, čo spoznal moju mamu.
A vždy som si vážil, že poznám človeka, ktorého milujem.
"Tak.. čo nechápeš?" opýtal som sa, keď som vošiel do izby aj s dvoma pohármi čaju, ktorý som stihol prichystať, kým mi otec rozprával o tom, čo si myslí o Taehyungovi. V ten deň som si uvedomil, že mám vážne šťastie, že ho mám, keď tie hlavné pozitívne body otec vymenoval.
"Toto nechápem." ukázal na nejaké sústavy rovníc, mocniny a odmocniny.
"Oh.." ozval som sa a vzal som si jeho učebnicu do rúk. "To je celkom jednoduché. Tu máš dve rovnice..." začal som s vysvetľovaním. Názorne som mu to ukázal na jednom príklade. Celkom sa chytal, ale stále to nevedel.
Sedeli sme tam tak šesť hodín, ani neviem. Nepočítal som to. Bol už večer. Dokonca sme nevypili ani ten čaj, ktorý za ten čas vychladol. Keď sme skončili, Tae celý žiaril a ja som sa natiahol po pohári s čajom.
"Oh." ozval som sa, keď som pocítil, že čaj je studený. "Idem to zohriať." povedal som mu, vzal som aj jeho pohár a vyšiel som z izby. Naširoko som zívol, až mi naskočili slzy do očí a tak som jemne vrazil do otca, ktorý nás práve išiel skontrolovať.
"Kookie." povedal mi.
"Prepáč, oci. Idem zohriať čaje." Bol som rád, že po malom náraze do otca sa nič nevylialo, iba sa hladina trochu zatriasla.
"Už som myslel, že ste zaspali. Išiel som vás skontrolovať... Tak čo, vie to?" opýtal sa ma a ja som s letmým úsmevom prikývol. Tešil som sa, ale bol som unavený a môj mozog už mal dosť.
"Daj mi to, ja to zohrejem, choď si ľahnúť." povedal mi otec, vzal mi poháre a nohou ma popoštuchol, keď som sa mu otočil chrbtom. Keď som vošiel do izby, Taehyung už spal na zemi.
Podišiel som zaspato k nemu, vzal som ho do náruče a presunul som ho do svojej postele. Ľahol som si k nemu, pobozkal som ho na líce a ihneď som zaspal.

V pätnástich

V pätnástich. Presne na moje narodeniny, keď sme s Taehyungom chodili už dva mesiace, mi umrel otec.
Dal autohaváriu. Kvôli matke. Neviem presne, čo sa vtedy stalo, ale viem, že matka sa nevrátila domov, lebo sa niekde ožrala a chcela sa zabiť. Išiel ju hľadať na aute. Ja som ostal doma s Taehyungom.
Triasol som sa, mal som strach. Utešoval ma. Bol pri mne. To jediné ma upokojovalo. Jeho prítomnosť bola pre mňa ako pohladenie. Držal som ho za ruku a hľadel som na tortu pred sebou. Ocko mi ju kúpil, pretože vedel, že milujem sladké. Ako darček mi dal skicár a ceruzky. Milujem kreslenie.
Ten skicár som ešte stále celý nezaplnil. Kreslím tam iba veci, ktoré beriem vážne. Tie, ktoré myslím, že sa podaria. Aby sa skicár nezničil, aby nebol špinavý a tak.
Taehyung mi dal skladačku z papiera. Nemal peniaze. V sirotinci mu žiadne nemohli dať a ja som ani nič veľmi cenné nechcel. Toto mi od neho stačilo.
Od matky som nedostal nič, okrem toho najhoršieho daru. Dala mi smrť môjho otca a za to som ju začal nenávidieť. Nikdy som sa s ňou už poriadne nerozprával. Už nikdy som jej nepovedal mamka alebo skôr moja mamka. Bola to proste iba matka, ale už nie moja... Neviem koho.

Od toho dňa som sa zhoršil v škole, aj keď som všetko vždy vedel, nejak mi to proste vypadávalo

Od toho dňa som sa zhoršil v škole, aj keď som všetko vždy vedel, nejak mi to proste vypadávalo. Učiteľom, spolužiakom som nič nepovedal. Nikto nič netušil. Učitelia sa začali sťažovať mojej mame, že Taehyung má na mňa zlý vplyv. Vraj ma nahovára na to, aby som sa neučil.
Matka si to chcela vyriešiť ručne-stručne. Nenechal som ju. Vytmavil som jej, že to iba Tae môže za to, že sa v škole ako tak držím a že to ona je ten dôvod, prečo je všetko na sr*čky a že mi všetko zničila. Že iba Taehyung ma drží nad vodou. Vyhodila ma z domu a prespal som u Taeho v izbe. Vliezol som cez okno.
Matka ma nehľadala.
Taehyung mi povedal, že keď bude mať osemnásť, vezme ma so sebou preč. Vraj už si hľadá byt, síce nie veľký, ale nám dvom by stačil.
Samozrejme, že som prikývol. Na matke mi už vlastne nezáležalo. Robil som to všetko z ľútosti. To, ako som sa o ňu staral, keď prišla opitá na padrť a že som po nej všetko čistil a upratoval.
Matka mi hovorí, že by som sa mal snažiť. Niekde sa dostať a zarábať veľa peňazí. A to aj chcem, pretože nechcem skončiť ako ona. Na alkohole. Nechcem mať na rukách krv svojho blízkeho človeka. Nechcel by som, aby ma vlastné dieťa nenávidelo.
Síce je to v škole zlé, ale pomaly sa zbieram. Pri pomyslení, že za chvíľu ma Taehyung zoberie so sebou niekde preč a tam školu dokončím, sa mi zlepšuje aj prospech. Človek by nikdy nepočítal s tým, že jeden človek na neho bude mať taký vplyv.
Ani ja som ako malý chlapec nečakal, že v budúcnosti budem milovať chlapca až do konca života a ešte dlhšie. Nepočítal som ani s tým, že môj otec umrie na moje narodeniny.
Ale ďakujem za to, že som vtedy preliezol ten plot a že som tam uvidel toho malého chlapca a nehanbil som sa k nemu pridať so štuchaním do mláky.
Ten zošit, čo mi vtedy dal, je už dávno plný. Naposledy som si bol kúpiť už osemdesiaty štvrtý. A poviem vám, že keď niekto niekedy tieto zošity bude čítať, nájde v nich ten malý odkaz, ktorý som tam zanechal. Taký malý, ale pritom kričiaci hneď na prvej strane.
Odkaz, že ja a Tae sme si boli súdený od prvého dňa.
Verím tomu. On tomu verí. Môj otec tomu veril tiež, viem to.

Milujem Taehyunga
Milujem Taehyunga...
Nečakal som, že poviem niekedy niečo také.

Ale človek nikdy nemôže nič očakávať. Vždy to nakoniec dopadne trochu inač. A má to svoje následky.
 


Komentáře

1 Natali Natali | Web | 10. června 2016 v 20:17 | Reagovat

Oh vkook!:3 Možná to tak nevypadá, ale vkook mám opravdu ráda a tímhle jsi mě potěšila ^^
Jsem ráda za ten konec, kookova matka mě srala, ale fakt to dopadlo pěkně ^^, ahh, tak cute představa a ty obrázky jsou fakt pěkné!:)
Těším se na další tvorbu:)

2 Surka Surka | 11. června 2016 v 19:54 | Reagovat

[1]: Ak mám pravdu povedať, tiež ma tá Kookieho matka sr*la .-. :D Tak ale bolo to pre kamaráta, ktorý nemá rád zlé konce a tak som to nemohla skončiť nejak zle *good Surka :D* ^^
Ďakujem za komentár, som rada, že sa ti to páčilo ^w^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama