Before me - 16.

12. června 2016 v 22:15 | Surka |  Before me

(Obrázok od Ranmaru :33)


(Tak a mám to tu. Prepáčte mi, prepáčte. *pokloní sa* Chcela som to skôr, naozaj, ale nevyšlo mi to, ohh.. *cíti sa zle a trápne* Budúca časť bude ešte o niečo dlhšia, aby som to vykompenzovala.. tak si túto časť, prosím, užite ^^)

Slová: 1 602



Viete, keď zistíte niečo také po niekoľkých rokoch, môžete vo svojom srdci pocítiť niečo zvláštne. Akúsi spojitosť. Po celý čas bol so mnou a ja som to nevedel. Takže.. počkať...
"Pozeral si sa, keď som bol nahý." vyhŕkol som zrazu a otočil som k nemu hlavu tak, aby videl, ako ho prepaľujem pohľadom.
Hodil na mňa vydesene prekvapený pohľad. "Nie som úchyl, nepozeral som sa." začal sa brániť a dvihol pri tom ruky pred seba, aby naznačil, že nič zlé neurobil.
"Ako ti mám veriť?" prižmúril som na neho oči a mal som chuť rozosmiať sa, ale aby to pôsobilo vážne, bránil som sa aj slabému úsmevu.
"Bol si malé dieťa, ja tiež. Myslíš, že som mal čas myslieť na také veci? Išlo mi o život a síce si bol sladký a pekný, úchylom som nikdy nebol." odpovedal mi a sklopil pohľad. Ten chlapec, vedľa ktorého som ležal, bol smutný. Bolo to na ňom vidieť. Usmial som sa a keď som si sadol, prisunul som sa k nemu a rozstrapatil som mu vlasy.
"Viem že nie. Ale ako si sa dostal von, keď som ťa našiel pri tej lampe?" opýtal som sa ho. Bokom na mňa pozrel a začal sa hrať so svojimi prstami na rukách.
"Keď si bol starší, prestal si toho medvedíka brať so sebou. Ostával doma, ale ja som tie príležitosti nevyužil, lebo... lebo..." na chvíľu stopol, aby sa mohol znova nadýchnuť a pokračoval, "Lebo mi bolo s tebou dobre. Postupom času si medvedíka ukryl pod posteľ. Staršie deti sa s hračkami nehrajú, ja viem. Ale ja... No... Obľúbil som si ťa a ... nechcel som odísť, zmiznúť." povedal mi, otočil ku mne hlavu a tak som kútikom oka zaregistroval, ako na nás Hoseok s Taehyungom pozerajú a skoro ani nedýchajú.
Čo mám na to povedať? premýšľal som, ale nedokázal som na nič prísť. Čo mu mám povedať na to, že ma začal mať rád? Nemôžem priznať, že aj ja k nemu cítim akúsi náklonnosť... A ešte to uvedomenie, že bol vlastne po mojom boku celých osem rokov. Pomyslenie, že ma videl plakať, smiať sa. To, ako som sa ukrýval pred otcom... Všetko, čo sme robili s Taehyungom. Dokonca videl aj to, keď sme s Taem prvýkrát stretli Hoseoka a už vtedy som na tých dvoch videl, že ich vzťah nebude len taký. Videl všetko, vie o mne všetko... Desí ma to, ale pritom teší. Mám strach, že to môže využiť, ale pritom pri pohľade na neho cítim, že taký vôbec nie je, že by to nikdy neurobil, pretože je sladký. A to, ako na vás pozerá mi vytvára na rukách príjemný chladivý pocit. To, ako sa usmieva, vám rozprúdi myšlienky. Ako sa hýbe a celkovo on ... Je tak ... tak zvláštny a iný a... kúzelne krásny.
Nad čím to premýšľam? zahriakol som sa a iba som sa trochu odsunul. Nevšimol si to, bolo to nepatrné posunutie. A on iba pokračoval: "Ale v deň, keď si ma našiel, som mal chuť stretnúť ťa tak, aby si o mne vedel. Tak, aby si videl, ako vyzerám a aký som. Za tých osem rokov sa mi vrátila aj schopnosť videnia do budúcnosti a tak som sa ti musel ukázať, inač by som tam ešte stále trčal a ty by si bol ktovie kde... Možno tu, možno niekde úplne inde, neviem." vysvetľoval mi a vstal.
Zdalo sa mi, že na neho valím oči. Síce som bol starší, ale slová mladšieho mi vzali dych a taktiež ten pocit sebaistoty a dôležitosti. Sklopil som pohľad, zatiaľ čo Kookie prešiel niekde ďalej od nás a vykúkol spoza stromu.
Taehyung a Hoseok na mňa upierali pohľad a premeriavali si ma. Tae by také niečo o mne nepovedal. Určite vo mne vidí, že pre mňa Kookie na sto percent niečo znamená. Nedovolil som si priznať si to. Nemohol som teraz podľahnúť pocitom, ktoré ma zaplavili. Nie teraz, keď sa nachádzame uprostred lesa, v ktorom žije ktoviečo a ktoviekto a kedykoľvek sa tu môžu objaviť vojaci.
"Rýchlo, mali by sme ísť." vyhŕkol zrazu Jungkook, keď sa k nám rýchlo vrátil. Vzal ma za ruku a pomohol mi vstať. Ruku mi nepustil. Cítil som v sebe taký zvláštny pocit. Pocit radosti, zmiešaný so strachom a nervozitou. Kookie ma potiahol a začal ma ťahať hlbšie do lesa. Taehyung a Hoseok nám išli hneď za pätami. Počul som Taeho vystrašený dych. Vedel som, že ho Hoseok utešuje aj počas chôdze po nerovnom teréne. Pre mňa rozprávať počas chôdze po tomto povrchu bolo vážne neuskutočniteľné, lebo ten terén bol neskutočne hrboľatý, pod nohami kopa kameňov a konárov, ihličie, tŕnie.
Kookie sa párkrát skoro zvalil na zem, keď sa potkol o nejaký konárik, ale udržal som ho na nohách. Vždy ma obdaril vďačným úsmevom.
Chcel som sa obzrieť za Taehyungom a Hoseokom, keď Jungkook zrazu zabočil a ja som ako-tak stihol zabrzdiť pred veľkou roklinou. Jungkook sa ku mne ihneď vrhol, aby ma od nej dostal a potiahol ma dozadu, čo nás donútilo oboch prevrátiť sa dozadu na zem. Taehyung a Hoseok zastavili hneď pri nás a otočili sa, akoby hľadeli do lesa, či za nami niekto nejde.
"Yoongi, vstávaj." povedal mi Tae a podal mi ruku, aby som vstal. Poďakoval som a pomohol som vstať Kookiemu, ktorého som oprášil od prachu na zemi. Vrhli sme na seba vystrašené, ale vďačné pohľady a hneď na to ma zas vzal za ruku a utekali sme, ani sám neviem pred čím. Ale Kookie sa bál. Bál sa, potili sa mu ruky.
Bežali sme okolo rokliny. Keby ste sa pozreli bližšie, videli by ste, aká je tmavá a hlboká. Cesta, ktorá tam bola provizórne vyšliapaná, ani neviem od koho, bola úzka a mal som strach, že keď si jeden z nás nedá pozor, spadne tam a stratíme ho.
Cestička sa rozdvojovala. Vážne som ani nepremýšľal nad tým, či tu niekto môže žiť. Bol som presvedčený o tom, že mimo miest nežije vôbec nikto. Ale kto by potom prechádzal cez les, keď sú mestá pospájané cestou? Nikto.
Tak potom kto... ?
Jungkook zastavil a poobzeral sa. Zdalo sa, že vie, čo robí. Nechcel som mu do toho rozprávať, ale bol som zvedavý, pred čím utekáme. O čo tu vlastne ide? Čím viac bežíme, tým hlbšie sme v lese. Síce je tam šero, ale mám pocit, že za chvíľu prestanem vidieť. To asi nebol Kookieho, Taeho a Seokieho problém, pretože oni leteli ako o život, zatiaľ čo mňa akoby Jungkook ťahal skôr v povetrí, než po zemi.
Chcel som trochu spomaliť, lebo som mal pocit, že moje nohy za malú chvíľu prestanú poslúchať. Ale nemohol som zdržovať, nech už nás naháňalo čokoľvek.
Ozval sa výstrel. Všetci naraz sme sa skrčili a cúvli sme až ku kraju cestičky, kde sme sa strčili pod veľký kriak s divnými bobuľkami. Bobuľky vyzerali chutne. Všetci štyria sme mali celkom hlad, ale nemohli sme to jesť. Kto vie, čo to je.
Keď som bol menší, pozeral som si v knihách o rôznych plodoch a rastlinách, ale takéto niečo som tam nikdy nenašiel. Potreboval som istotu, že sa to dá jesť.. A tú som nemal. Ale ako sa zdalo, Taehyungovi bolo jedno, čo to je, pretože ihneď po tom natiahol ruku. Hoseok mu ju zastavil, zatiaľ čo ja som ho po nej čapol.
"Vážne, Tae?! Je to úplne neznáma rastlina a ty už si ju chceš vopchať do hrdla?! Zošalel si?!" vrčal som na neho potichu. Zatváril sa previnilo a perami mi naznačil slovo "Prepáč". Kývol som nad tým rukou, čím som dal znak Taemu, že sa môže venovať Hoseokovi.
"Tae, prosím, dávaj si pozor. V takejto situácii si musíš dávať pozor na všetko.. Nemôžem o teba prísť. Nie teraz, nie hocikedy inokedy." Počul som, ako šepká Hoseok Taehyungovi a sám pre seba som sa pousmial a môj pohľad zastavil na Jungkookovi, ktorý ich so širokým úsmevom sledoval.
Pousmial som sa a jemne som nadvihol jedno obočie. Hlavu otočil ku mne a odvrátil zrak, pričom sa stále jemne usmieval. "No čo, ich láska odľahčuje atmosféru." Povedal mi, daroval mi jeden prekrásny pohľad a potom vystrčil hlavu von z krovia.
Pomaly a nepatrne som sa k nemu prisunul a vzal som ho za ruku. Tiež som z krovia vystrčil hlavu a otočil som ju do druhej strany. Cítil som, že na mňa Kookie pozerá, ale nechcel som sa otočiť, pretože moje líca horeli.
"Ukry sa." Zašepkal zrazu a obaja sme hlavy strčili opäť do krovia a všetci štyria sme sa na seba viac natlačili, aby sme zaberali menej miesta. Kookie si priložil prst na ústa a zovrel moje dlane v tých svojich. Na to že bol mladší, bol dosť mužný a vecný... S ničím sa veľmi nehral, so mnou tiež nie.
"Pozri mi, prosím, do očí." Zašepkal prosebne a iba som jemne nadvihol obočie. Veľmi som sa tomu nebránil a tak som pozrel do jeho očí a odvtedy som nikdy neoľutoval, že som tak urobil. Videl som, ako zrýchlene dýcha. Áno, chlapec, ktorému pozerám do očí je vecný, ale stále je mladší, najmladší z nás, a má strach.
Znova sa ozval výstrel a hneď na to ďalší. Po každom výstrele sa Kookie viac roztriasol a stisol mi ruky. Kašlal som na to a pritiahol som si ho do objatia. Teraz to v tejto chvíli nezaujímalo ani Taehyunga, ktorý by v opačnom prípade začal rozprávať o tom, aký sme spolu zlatí a ďalšie sladké veci.
"Hej, vylezte. Neukryjete sa.." ozval sa hlas a ja som asi aj prestal dýchať, tak isto ako Jungkook v mojom náručí a aj Tae a Seok.
"Napočítam do troch... Tri... Dva..."

Kookie sa vytrhol z môjho zovretia a vyplazil sa von. Následoval som ho. Veril som, že vie, čo robí.
 


Komentáře

1 Karis Karis | 13. června 2016 v 6:49 | Reagovat

Panebože. Celou dobu čtení jsem se pomalu třásla a objimala polštář T.T ach, jsem srab T.T
Ach ženo, co jim to sakra provádíš. Díl byl moc krásný, vyplatilo se na něj čekat :3
A vzhledem k tomu, že jsem zjistila, že musím do školy a jsem ještě pořád v posteli, napíšu již jen to, že se nemůžu dočkat dalšího dílu! :33

2 Shadow Shadow | Web | 13. června 2016 v 16:45 | Reagovat

Surka, ja tě zabiju. Toto se dělá? Takhle to useknout? Každopádně boží boží boží dílek.

3 Surka Surka | 13. června 2016 v 21:30 | Reagovat

[1]: Ah, som rada, že sa ti páčilo.. snažila som sa diel trochu predĺžiť a chcela som to v takejto časti seknúť.. pre istotu >:D
Ďakujem za komentár :3

[2]: Oh, veľmi pekne ďakujem.. ale o jedno ťa poprosím. Prosím, nezabíjaj ma T-T :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama