Svet nemôže byť fér 2

18. května 2016 v 21:00 | Surka |  Original
(Druhá polovica príbehu ^^")

Slová: 2 116



Na ďalší deň mu naozaj zavolali. Na čakaciu listinu sa dostal a za to som bol rád. Bol som rád, že má šancu. Ale darcov bolo veľmi málo, že som každý deň strácal nádej, že sa pre neho nejaký nájde.
Kým sme čakali, každý deň sme trávili spolu ešte viac, než ktorékoľvek dni tých deväť rokov predtým. Nepustil som sa ho ani na malý moment. Moji rodičia boli aspoň trochu milí a dovolili mi spať u jeho babičky. Bola to zábava. Každý večer jeho babička uvarila aspoň päť litrov čaju a hrali sme hry. Tancovali sme, spievali. Gabriel spieval vážne krásne. Dokonca ma učili Arirang pesničku. Cítil som sa dobre, okrem myšlienky, čo ak to za malú chvíľu skončí?
Chodili sme do školy. Obom sa nám veľmi nedarilo v angličtine a mne ešte vo fyzike. Inač sme mali dobré známky, hlavne Gabriel, ktorý bol vážne múdry. Posledné týždne, odkedy sa stalo to s Gabrielom, som poľavil a moje známky sa väčšina skĺzli na dvojky a trojky. Gabriel bol inteligentný od prirodzenia, nemusel sa veľa učiť.
Cítil som sa zle, ale dobre zároveň. Dobre iba kvôli nemu, lebo to bolo optimistické slniečko a človek sa pri ňom musel vždy usmievať.
Raz mi oznámil: "Pôjdeš so mnou raz do Tokia, keď urobíme školu a naučím ťa jazyk. Bude to zábava." Vtedy som sa zasmial a prikývol som na súhlas. Chcel som s ním ísť, bol to úžasný plán. A taktiež by som sa nebál, keby som išiel s ním. On sa proste nikde nestratil. Nikdy. Tak ako ja. Ja som sa strácal úplne všade. Hlavne vo svojej hlave.
"Darujem ti svoje srdce." oznámil som mu raz, keď môj smútok prekročil hranice. Bol som nahnevaný na celý Vesmír, keby som vtedy mohol, vykričal by som sa do nekonečna. Nemohol som.
"To nemôžeš!" odpovedal rázne a zastavil. Kráčali sme k domu jeho babičky. Išli sme od školy pešo. Otočil som sa k nemu a zabručal som. Zaklonil som hlavu a stlačil som ruky do pästí.
"Môžem, Gabriel. Proste ja chcem!" zahučal som a znova som vyrovnal hlavu a pozrel som na neho. A zrazu som si vtlačil hlavu do dlaní a rozplakal som sa. Pribehol ku mne a začal ma utešovať. Hladil ma po chrbte, ale ja som neprestával plakať.
"Chcem aby si žil." povedal som a pocítil som, že začína pršať. "Chcem, aby si tu proste bol."
"Ale Martin, myslíš, že ja by som zvládol, keby si tu so mnou nebol kvôli tomu, že by si mi daroval srdce?! Myslíš, že by som ti to dovolil?!" hovoril mi a ja som iba pokrútil hlavou. Nedovolil by mi to, ja to viem. Ale išlo o to... Chcel som ho zachrániť, môjho najlepšieho priateľa. Chcel som, aby bol šťastný. Ale to sme neboli ani jeden.
A tak sme stáli v daždi. V ten deň obloha plakala s nami.
° ° °
Ubehlo to rýchlo. Ani som si neuvedomil ako a Gabriel sa mi zosypal pred očami. Nebol už čas a nikto sa nenašiel. Nikto, kto by mu dal srdce. Nebol nikto, kto by mal srdce pre mladého chlapca, ktorý mal mať svoj život iba pred sebou.
Preto som zašiel do nemocnice. Chcel som mu dať svoje srdce, aj keď som mu povedal, že to neurobím. Hovoril som si- Ten chlapec má väčší potenciál, je úžasný. Nie ako ja!
Ale v nemocnici ma odmietli. Bol som príliš mladý, povedali, že by som si svoj život mal vážiť. Hádal som sa s nimi. Povedal som im, že ten Gabriel, ktorému chcem srdce dať, je inteligentný, šikovný a veľký optimista a bolo by lepšie, keby žil on. Nepočúvali ma. Odmietnutie bolelo ešte viac než čokoľvek najbolestivejšie na svete.
Sedel som pri Gabrielovi deň čo deň, noc čo noc. Nikto ma od neho nemohol dostať. Neskutočne ma znervózňovala tá pípajúca vec vedľa jeho postele, ktorá oznamovala tep jeho srdca. Počúvať to bolo neznesiteľné. Viete, aké to bolo, počuť ten zvuk a pri každom pípnutí sa báť, či to náhodou neprestane a na monitore sa neobjaví len tá odporná rovná čiara?!
Ja už som tie dni neprestal plakať. Dokonca som skoro ani nechodil na záchod, lebo som sa bál, že keď sa vrátim, tak bude najhoršie. Zatiaľ všetko išlo. Gabriel veľa spal, ale keď bol hore, rozprávali sme sa. Rozprával mi o všetkých jeho zážitkoch. O tom, aké dievča miloval vo škôlke a na základnej. Povedal mi, že mal psa, ktorého zrazilo auto, ale prežil to a považoval to za zázrak. Rozprával o jeho mamke, o Kórei, o meste Daegu. Dokonca mi povedal, aké nechutné veci robil, keď mal štyri roky.
Smiali sme sa. Ale bol to smutný smiech. Cítil som z neho strach, videl som to na jeho očiach. Bál sa tak, ako som to u neho ešte nikdy nevidel. On sa vlastne nebál veľa vecí. Dokonca mi raz na otázku, či sa bojí smrti, odpovedal: "Nebojím sa smrti, bojím sa konca života."
Chápal som, ako to myslí. Ja som sa tiež nebál smrti, bál som sa konca JEHO života. Nie môjho. Ale jeho.
Jeho babička mi vždy hovorila, aby som sa išiel aspoň osprchovať, keď už sa od neho ani nepohnem. Chodil som do sprchy iba keď tam bola ona, lebo vtedy som nemal strach z toho odísť od neho.
A predposledný deň, keď som nečakal, že ďalší deň ostanem na tomto svete úplne sám, sme spomínali. Hovorili sme si: "Bolo to tak nedávno, čo sme sa navzájom hádzali do jazera." Alebo "Pamätám, keď sme sa cez celé mesto vláčili z veľkými kožuchmi a okuliarmi, hrajúc sa na Ji-Yonga." A zasa sme sa smiali.
"Ja si zas pamätám, ako si mi prvýkrát dal ochutnať kórejské jedlo. Koľko som sa ho ja prejedol za tých deväť rokov." spomenul som a potom sme zmĺkli. Ticho bolo ťaživé, neuveriteľne mučivé. Moje srdce akoby cítilo, že sa niečo stane, neprestávalo tĺcť. Nakoniec som si sadol ku Gabrielovi, pozrel som do jeho tmavých očí, chytil som ho za ruku a povedal som mu:
"Keby som v ten deň nestretol drobného chlapčeka so šikmými očami, ktorý by si nezabudol na lavičke červenú šiltovku a ja by som mu ju nedoniesol, nedokázal by som žiť tak neuveriteľne pozitívne a môj svet bol v ten deň zrazu žiarivejší, akoby som tu, niekde v mojej hlave, pocítil, že si stvorený práve pre mňa ako môj najlepší priateľ a človek mne podobný, ale pritom rozdielny."
A rozplakal som sa. Neprestával som, pokým on ku mne neotočil hlavu so žiarivým úsmevom.
"Ešte som ti to nepovedal, ale... Tú čiapku som tam nechal schválne. Chcel som sa s niekým hrať, ale nemal som s kým a bol si ten, čo mi hneď padol do oka. Nebol som si vôbec istý, či mi tú čiapku donesieš, ale doniesol si a či to bol osud-neosud, život chcel, aby sme boli priateľmi. Takto to malo byť." povedal mi. Natiahol som sa k nemu celý uplakaný a odhrnul som mu z čela vlasy.
"Prečo si to práve ty, čo tu ležíš? Prečo práve tak dobrý a pozitívny človek? Tak skvelý človek? Človek nad ľudí?" sťažoval som sa a začal som si utierať slzy do rukávu. On sa usmial.
"Nie som tak dokonalý. Nepreháňaj. Iba som žil, aby som bol hlavne spokojný a keď som ťa spoznal, tak aby si bol spokojný aj ty. A nikdy mi už nepovedz, že chceš zahodiť svoj život. Máš byť na tomto svete a nikto ťa nenahradí. Dobre?"
Prikývol som mu na to. Bolo to tak neskutočne mučivé, odporný pocit.
° ° °
Gabriel na ďalší deň umrel.
Na čakacej listine bol až dvanásty a toľko darcov pre tých posledných dvoch pred ním sa nenašlo a tak nemal šancu ani on. Nemal šancu a to nie je fér. Každý má dostať šancu na život.
Po Gabrielovej smrti môj život ochladol. Už pre mňa nebolo nič podstatné. Už pre mňa nebolo nič krásne, nič zaujímavé. Všetko bolo šedé, prázdne, nudné. Komu by sa vtedy chcelo žiť?
Zrútil som sa. Rodičia ma poslali ku psychológovi, ktorý mi vôbec nepomáhal. Nemohol to pochopiť. Neveril som tomu, že chápe. Najlepším psychológom bol vždy Gabriel, pretože toho zažil veľmi veľa, aj keď bol veľmi mladý. Ale nikto z môjho okolia nemohol vedieť, ako sa cítim. Že vo vnútri hnijem a umieram. Nenapĺňalo ma vôbec nič, zatiaľ čo sa môj pohár vylieval.
Rozumiete mi? Tá bolesť, tá úzkosť, tá prázdnota v mojom srdci. To všetko ma nútilo prestať premýšľať o mojom živote ako o dôležitej veci. Môj život vtedy už akoby ani nebol môj.
Tá strata v mojom živote bola ako najväčší balvan na svete, ktorý ma zavalil a ja akoby som sa ani nesnažil spod neho vyjsť.
O pár dní som sa vybral za Gabrielovou babičkou. Vypratávala z domu jeho veci a ja som si od nej nejaké vzal, keď som jej pomáhal. Celý čas sme boli potichu. Keď sme večer sedeli pri čaji, stále bolo ticho, pokým ho neprerušila teta.
"Mám tu pre teba niečo od Gabriela." Povedala mi, vstala od stola a zmizla niekde za dverami. Hneď sa vrátila a v ruke držala list. Podala mi ho. Hľadel som na ňu a potom na list.
"Písal ho dva dni predtým, než ho vzali do nemocnice. Povedal, že ti ho mám dať, keby neprežil." Vysvetlila a sadla si za stôl späť k čaju a pozerala von oknom.
List som otvoril a v ňom bolo:

Drahý priateľ,
Ľudia do života prilietajú na nejaké chvíle. Ja som priletel do tvojho a ty do môjho na takú dlhšiu chvíľu, pretože sa mi v tvojom zapáčilo. Neviem, či sa ti páčilo v mojom živote, ale bolo to deväť rokov. Za taký dlhý čas si človek zvykne na mnoho vecí. Tak ako si si ty zvykol na moju vždy veselú náladu, tak som si aj ja zvykol na tvoje večné pesimistické poznámky. Ako sa hovorí, protiklady sa priťahujú, aj keď tu to nebolo myslené v tom párovom zmysle.
Tak... Mal by som tu napísať, aby si žil krásne a šťastne, ale ty vieš, že to od teba žiadam a sľubuješ mi to, aj keď o tom ešte nevieš, hh.
Tak nič. Vieš, Martin, chcel som ti povedať, teda, napísať, že si cením, že si tu pre mňa bol. Držal si ma, vieš o tom? Síce som neukazoval smútok, nikdy som si ani nesiahol na život.. ako by som mohol, ale stále tu bolo to mučivé prázdno po ľuďoch, ktorí mi odišli a smútok bol vo mne stále, aj keď nebol vôbec vidieť.
Ja vlastne ani neviem, či máš byť vďačný ty mne alebo ja tebe, pretože... No, patril si medzi tých troch ľudí, ktorí tu pre mňa boli takmer celý život. Moja babička a mamka boli s tebou najúžasnejší ľudia na svete, aj keď som sa bál, chránili ste ma.
Zachránil si ma mnohokrát, keď na mňa chceli siahnuť ľudia v škole. Zastal si sa ma pred spolužiakmi. Vzal si na seba vinu za moju chybu a kvôli tomu si ťa učiteľka z matematiky zneobľúbila. A ja som ti to nikdy nezabudol. Nikdy!
Priateľ môj najdrahší, ja som ťa proste priateľsky miloval. Tak ako len priateľ svojho priateľa môže milovať (prepáč za toľko používania slova "priateľ").
Prepáč, tento list nie je veľmi dlhý, ale chcem ti hlavne povedať, že sa nevzdávaj, keď upadneš. Život nie je vždy fér, inač by bol stereotypný. Veď vieš, treba sa usmievať. Neboj sa o seba, dostaneš život aký budeš chcieť. Viem to, vidím to v tebe. Máš potenciál veľkého človeka. Tak nemysli na zlé veci, nezabudni na mňa a na naše spomienky.
Vždy spomínaj...
Mám ťa rád, veľmi rád.
Tvoj Gabriel.

Pri čítaní toho listu som plakal, od smútku, od šťastia a hlavne kvôli tomu, že som mal úžasného kamaráta. On vždy dokázal byť skvelý.
° ° °
Sú to už dva roky.
Odvtedy nebol ešte deň, kedy by som sa ako hlúpy neusmieval nad nejakou spomienkou s ním. Napísal som si dokonca všetko, na čo som si spomenul a keď niekedy budem mať pocit, že zabúdam, prečítam si, čo sme spolu zažili.
Dnes som na dovolenke v Tokiu. Chcel som nájsť Gabrielovho otca s jeho rodinou a povedať, čo sa stalo. Povedať mu všetko od začiatku.
Mám dokonca priateľku. Volá sa SeulMin. Je to Kórejka. Máme dieťa, ale svadbu sme ešte nemali. Neviem prečo, asi nie je veľmi čas.
Náš syn sa volá Gabriel. Pomenovali sme ho po mojom najlepšom priateľovi. Takého skvelého človeka som ešte nestretol, aby nahradil Gabriela na jeho poste najlepšieho kamaráta. A ani ďalšieho človeka nehľadám.
Každý deň som ale smutný, že život niekedy vážne nie je fér.
Ale ako mi raz Gabriel povedal: "Nemusíš mať svoj život rád. Stačí, keď ho vezmeš za ruku a povieš mu- Tak a teraz som pánom ja! A po čase si ho obľúbiš."
Gabriel mal pravdu.


 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama