Svet nemôže byť fér 1

17. května 2016 v 21:48 | Surka |  Original
(Fajn, po dlhej dobe tu niečo pridávam. Je to ten príbeh na tú súťaž, písala som ho dlho a je divný .-. Nevadí, veľa pohody pri čítaní ^^ )

Slová: 2 612


Kedysi by som vám na otázku o mojom živote odpovedal: "Moja existencia by sa dala nahradiť." Ale jeden človek ma naučil, že niekoho život sa nedá iba tak vymeniť za život iného človeka. Jeden jediný človek prekopal moje zmýšľanie a kvôli nemu som pochopil, že dávať ľuďom najavo, čo znamenajú, je veľmi jednoduchá a pritom podstatná vec.
Keby ten človek ešte žil, povedal by som: "Drahý priateľ, ďakujem, že si sa narodil." Nikdy som mu to povedať nemohol, ale keby som povedal, určite by sa potešil. Chcel by som to vidieť. Chcel by som ho vidieť, ako by sa usmieval.
Ale už nemôžem.
Svet predsa nemôže byť vždy fér.
-Pred dvoma rokmi-
Na oblohe viselo slnko. Biele mračná nedali ani náznak toho, že kedysi existovali. Nebo bolo čisté, modrasté, prekrásne. Ležal som na chrbte medzi obilím, vánok ma hladil po dlaniach a tvári. Všetko bolo pokojné. Človek by si pomyslel, že je na celom svete sám. Tiež som sa tak cítil, pokým sa z diaľky neozval hlas, ktorý na mňa volal.
Nevšímal som si to a naďalej som ležal. Nevenoval som tomu pozornosť, ale donútilo ma to usmiať sa. O malú chvíľu som za mojou hlavou započul kroky, ako ku mne niekto beží. Klasy pod váhou človeka ostali ležať na zemi.
Aj keď som mal zatvorené oči, všimol som si, že sa nado mnou niekto skláňa. Usmial som sa.
"Človek o tebe vie už na míle ďaleko." povedal som s úsmevom na perách a keď som otvoril oči, uvidel som pred sebou tvár Gabriela, môjho najlepšieho priateľa.
Jeho tmavé ázijské oči radostne žiarili a keďže slnko mu svietilo rovno za hlavou, vyzeral, akoby mu hlavu obkolesila nebeská žiara. Jeho pleť bola vždy neskutočne bledá a ani teraz to nebolo inak. Síce bol napoly Kórejec, jeho meno kórejské nebolo.
Posadil som sa a natiahol.
"Keby som tak nekričal, ani by si nevedel, že som prišiel." povedal mi veselo, zatiaľ čo si ku mne prisadol a hlavu si položil na moje rameno. Pre mňa to nebolo už nič nové, tento chlapec zbožňoval objatia a iné prejavy náklonnosti ku svojim kamarátom.
"Vedel, lebo ty vždy oxiduješ." odpovedal som mu uštipačne a zazubil som sa.
"To nie je pravda." zabručal a narovnal sa. Tváril sa dotknuto a zamračene nafúkol líca. Zasmial som sa. "Každý boží deň." provokoval som ďalej, zatiaľ čo som vstal a podal som mu ruku. Vedel som, že nie je urazený. Je to predsa môj najlepší kamarát Gabriel, blízky človek na veky vekov, amen.
Za mojej pomoci vstal. "Tak to som si dlho neposedel, kámo." posťažoval sa naoko pobavene.
"Netreba ti sedieť, veď si ešte mladý." Zasmial som sa nad ním a rozbehol som sa cez pole. Rozutekal sa za mnou.
"Hej, Martin, počkaj." zakričal, ale ja som nezastavil. Trielil som cez obilie ďalej do voľnosti. Vzdiaľoval som sa od ľudí a od neho. Utekal som, ale nie pridlho. Bolesť hlavy ma donútila zastaviť a prebehol mnou pocit, že niečo nie je v poriadku. Že je niečo inač. Na oblohe sa objavili mraky, slnko svietilo chladnejšie. Obzrel som sa, ale Gabriela som nikde nevidel. Na celom poli som bol sám, akoby som ani pred nikým neutekal. Cítil som sa zvláštne, hlava stále bolela, ale vedel som, že Gabriel len tak zmiznúť nemohol.
Otočil som sa a vyrazil som späť.
"Gabriel." ozval som sa, keď som ho našiel iba tak ležať medzi obilím. Bol mŕtvolne bledý. Ešte bledší než obyčajne. Bol som vydesený, prisahám, že som sa neskutočne triasol. Videl som, že nedýcha. Nemusel som to ani kontrolovať. Jediné, čo som teraz musel urobiť, boli dve veci: zavolať záchranku a poskytnúť prvú pomoc.
Z vrecka som urýchlene vytiahol mobil. Moje oči boli zaliate slzami. Vôbec som sa necítil dobre. Moja nálada klesla na nulu, moje myšlienky sa rozbehli rôznymi smermi. Človek by práve u mňa čakal, že zachovám chladnú hlavu. Aj som sa o to snažil. Veľmi som chcel, ale hystéria ma zasiahla rovno do mozgu.
Dvakrát som zle napísal číslo, ale keď sa mi to podarilo, priložil som si mobil k uchu a počúval som. Zazvonilo to iba raz a dvihla žena. Čo najlepšie som sa jej snažil opísať, kde sa nachádzame. Chcela vedieť mnoho vecí, ale nebol čas.
"Začni s resuscitáciou." povedala ešte predtým, než som zložil. Mobil som len tak niekde odhodil a pustil som sa do toho. Masáž srdca, to nás predsa už toľkokrát učili v škole. Vždy som to vedel. Dýchanie z úst do úst. Takéto veci proste človek nemôže riešiť, keď ide o život najlepšieho priateľa. Jediného priateľa. Cítil som sa, akoby mi srdce malo za chvíľu prestať biť, ale neprestalo.
Všetko som videl dosť zle na to, aby som určil, či dýcha alebo nie. Musel som mu vyskúšať pulz. Nič sa nedialo. Absolútne nič.
Čo sa to stalo? Kľačal som tam, slzy sa už nedali v mojom vnútri zastaviť. Vyplávali na povrch, nemohol som ich udržať. Nechcel som. Plakať pri takýchto situáciách sa ospravedlňuje aj chlapcom a mužom, nie?
Už sa nemusíte ani skrývať, keď vám odnášajú vášho kamaráta do nemocnice. Síce som plakal, ale v hlave mi stále behala myšlienka: "Nič sa nestane. Gabriel je silný človek. Zvládne to."
Dúfal som. Chcel som. Túžil som po tom, aby mi môj najbližší človek neumrel. Bola by to moja vina. Vždy som hovoril- Všetko v mojom živote je moja vina. On tomu ale nikdy neveril.
° ° °
"Ahoj, doniesol som ti od tvojej babičky niečo malé na jedenie a ... vodu." začal som rozprávať ku Gabrielovi, keď som vošiel do jeho izby v nemocnici. Aj keď spal, vždy som mu niečo rozprával, keby náhodou bol zobudený.
"Doniesol som ti aj ... obrázok, ktorý som dnes v škole nakreslil. Nie je nič moc, ale nemal som svoj deň a ... no, snáď sa ti bude páčiť, keď sa zobudíš." pokračoval som v rozprávaní, naklonil som sa k jeho nočnému stolíku a tak som mu obrázok položil, aby na neho videl. Potom som si sadol na posteľ vedľa, držal som sa za kolená a pozeral som na neho. Stále spal.
"Dnes tu nebudem dlho, dohodol som sa s tvojou babičkou, že jej prídem pomôcť do záhrady, takže ... keď sa neskôr zobudíš, asi tu už nebudem." dodal som a sklopil som pohľad k svojim rukám, ktoré sa trochu potili. Oči ma začali štípať od sĺz, ktoré sa začali drať von.
"Ale neboj sa." hovoril som počas toho, čo mi z oka vypadla prvá slaná kvapka. "Prídem ťa pozrieť znova zajtra." Vzdychol som, dvihol som hlavu a pozrel som von oknom, kde bolo zamračené. Od kedy sa Gabrielovi stalo to v ten deň, slnko veľmi nesvietilo. Síce začínala jeseň, ale slnko nikdy neprestávalo svietiť len tak odrazu od jedného dňa.
Keď som vstal na odchod, ešte som sa nahol nad Gabriela a z tváre som mu odhrnul havranie vlasy. "Keby som sa o teba mohol postarať." zašepkal som a rýchlo som sa vyrovnal, aby žiadna zo sĺz nespadla na neho a nezobudila ho.
Otočil som sa na päte a vybral som sa smerom ku Gabrielovej babičke. Ona bola taktiež Kórejka, tak ako on. Práve ona a jej zosnulý manžel sa prisťahovali na Slovensko. Keby to neurobili, nikdy by som Gabriela nepoznal. A to by sa asi nedalo zvládnuť.
Ponáhľal som sa na autobusovú zastávku. Autobus meškal asi sedem minút. Vonku bolo dosť chladno. V autobuse to síce nebolo tak zlé, ale aj tak tam bola vcelku zima. Triasol som sa. Od kedy bol Gabriel v nemocnici, triasol som sa v jednom kuse.
Keď som prišiel na konečnú, vystúpil som, ruky som si vložil do vreciek a rozišiel som sa k žltému domčeku, ktorý nebol tak ďaleko. Bol som tam za malú chvíľu. Keď som ho znova videl, spomenul som si na deň, keď som sa s Gabrielom spoznal a ten má hneď vtedy pozval k nim, aby sme sa spolu hrali. Nakoniec sme sedeli na strome a Gabriel mi rozprával, aké to bolo v Daegu, keď tam raz boli, keď bol mladší. V tom meste sa narodili jeho starí rodičia z mamkinej strany.
Gabriel mal už iba jednu babičku. Jeho starý otec umrel na infarkt, keď mal Gabo dvanásť. Druhý dedko a babička umreli pri autonehode. Síce ich veľmi nepoznal, rozprávala mu o tom jeho mamka, ktorá taktiež zomrela. Na pľúcnu embóliu. Gabriel mal vtedy desať. Zobrali ho k sebe jeho starí rodičia. Síce Gabriel nikdy nebol pesimistický, vedel som, že sa nikdy nezbaví toho odporného pocitu, že tu s ním už jeho mamka nebola. A čo sa týka jeho otca. Ten si spokojne nažíval v Tokiu s jeho japonskou manželkou. Takto to bolo s jeho rodinou. Vlastne mu z nej ostala iba stará mama. Mal ju nesmierne rád. Viem to.
Žltý domček bol ale už trochu ošarpaný a starý. Taký som si ho síce nepamätal, ale stále to bol ten domček z detstva s Gabrielom. Ani ja sám som sa nikdy nezotavil z tej bolesti, že tu Gabrielova mamka už nie je. Bola ako moja teta.
"Dobrý deň." pozdravil som, keď som prišiel k bráničke a uvidel som malú bielovlasú pani, ako sa skláňa nad akousi rastlinkou a otrháva z jej okolia burinu. Zdvihla ku mne hlavu.
"Oh, Martin, ahoj, tak poď." navrhla mi a tak som vošiel. Podišiel som k nej a ona mi začala vysvetľovať, čo by som mal urobiť.
"Potom choď dozadu a dones krhlu s vodou, že to polejeme." povedala mi a ja som iba prikývol. Otočil som sa na päte a vybral som sa za dom, kde na zemi stála prázdna krhla. Vzal som ju k studničke, ponoril som ju a nabral som do nej vodu. Bolo to trochu ťažké, ale zvládol som to a doniesol som krhlu až k tete.
"Ale ja si myslím, že bude pršať, tak to nemusíme polievať." povedal som a teta pozrela svojimi malými šikmými očami na nebo. "Ah, máš pravdu. Tak utekaj vyplieť tamto, že to pred dažďom stihneme." riekla mi a tak som krhlu presunul k stene domu a išiel som na určené zarastené miesto.
Asi po pätnástich minútach sme to zvládli a ako na zavolanie mi na nos spadla prvá kvapka. Pomaly sme sa pobrali dovnútra. Teta ma usadila na lavicu a obom nám uvarila čaj. Lejak sa spustil ani nie po pár minútach. Sedel som v miestnosti sám a pozeral som na padajúce kvapky. Snažil som sa nepremýšľať. Bál som sa o Gabriela. Vedel som, že sa aj jeho stará mama bojí, ale ona bola vždy pozitívna tak ako on.
"Tak, Martin, nevyzerá to tak, že to bude iba prehánka. Môžeš spať dnes tu, ak chceš." navrhla teta, keď vošla do izby s dvoma šálkami čaju. Miloval som, ako robila čaj. Bol taký iný. Taký... poriadne ázijský.
"Ďakujem." preniesol som, keď predo mňa položila šálku a sadla si. Do nosa mi udrela príjemná čajová vôňa, čo ma trochu upokojilo. Ale stále som sa triasol, aj keď mi nebola zima a mal som pri sebe teplý čaj. Chvíľu bolo ticho.
"Tak ako sa má?" opýtala sa zrazu Gabrielova babička. Pozrel som na ňu a potom som pohľad zabodol do čaju.
"Vlastne neviem. Bol som tam, ale spal. Povedal som mu, že mu posielate jedlo a vodu, nebojte sa." odpovedal som a znova bolo ticho. Zrazu sa teta zasmiala a napila sa čaju. Otočil som k nej pohľad a začudoval som sa.
"Aah, aish. Pamätám si, keď ťa tu ten malý doniesol prvýkrát. Bola som vtedy na neho nahnevaná, lebo si doviedol kamaráta do tak neuprataného domu. Ale bola som šťastná, že si našiel kamaráta." vysvetlila dôvod jej zasmiatia a neprestávala sa usmievať. Pousmial som sa aj ja.
"Vtedy som nevedela, že budete až takí priatelia. Keď ťa tu doviedol, mali ste obaja osem. Je to už... deväť rokov. Keď Gabrielova mamka ešte žila, povedala o tebe- Aish, ten chlapec je vážne skvelý, je ako môj syn. Usmievala sa pri tom. Ste neuveriteľní. Vy dvaja ste proste.. neskutočne skvelí." Rozprávala stále tichšie a tichšie. "Priatelia na život a na smrť."
Jej slová sa ma dotkli. Vo svojom srdci som proste necítil nič viac než bolesť a strach. Gabriel bol pre mňa poklad. Cennosť najcennejšia zo všetkých.
"Tak teda, môžeš tu prespať." zmenila tému a ja som iba dvihol pohľad. Neusmial som sa. Chcel by som tam ostať, ale rodičia by ma zabili.
"Prepáčte, teta, ale nemôžem. Rodičia tvrdia, že som ešte decko a že sa nemám flákať." vysvetlil som. Chcel som ešte dodať, že by ma asi vyhodili z domu, otec by si na mne možno aj ruku polámal a mama by proste len sedela pred televíziou a pila víno. Vadím im a práve preto bol najcennejším človekom práve Gabriel.
"Tak keď budeš chcieť, požičiam ti dáždnik." navrhla a utešujúco sa usmiala. Úsmev som jej vrátil.
"Ďakujem." povedal som.
"Tak si aspoň vypi ten čaj, hm?" riekla Gabrielova babička a ja som sa na ňu iba usmial. Ten čaj bol skvelý. Pil by som ho od Gabovej starej mami aj dvadsať štyri hodín sedem dní v týždni. Vychutnával som si ho.
Po hodine, keď sa zdalo, že dážď trochu ustál, mi teta do ruky vtlačila dáždnik, vzala moju ruku do tých svojich a potľapkala ma po nej.
"Neboj sa, všetko bude dobre. Treba iba veriť." povedala mi. Na rozlúčku mi zakývala z dverí a ja som odkýval. Pobral som sa na zastávku. Autobus prišiel načas. Bolo to zvláštne, ale bol som rád. Treba veriť, išli mi v hlave stále tieto dva slová.
"Všetko bude dobre." zašepkal som si sám pre seba. Nebolo to divné, nikto iný na zastávke nestál.
° ° °
Ale dobre nebolo. Po dvoch týždňoch Gabriela pustili, to síce bola dobrá správa, ale nič horšie, ako to, čo mi potom povedal, nemohlo byť. Sedeli sme vtedy spolu na strome vedľa seba. Bolo znova sivo, zamračene. Tak pesimisticky.
Gabriel mi povedal: "Martin, sľúb mi, že nebudeš plakať, kričať a ani sa sťažovať na svet." Nechápal som. Chcel odo mňa, aby som mu sľúbil niečo také. A on sa pri tom neusmieval, nebol pozitívny. Posledné dva týždne som nevidel jeho úsmev často. Iba vtedy, keď som mu dával obrázok alebo keď som sa aj ja usmieval. Hľadel na mňa seriózne, vážne. Znova som sa triasol, ale nakoniec som prikývol.
"Sľubujem." riekol som mu. A on iba vzdychol a začal sa hrať s prstami na mojej ruke. Mal som hlavu otočenú k nemu, hľadel som mu do tváre. Vyzeral byť rozpoltený, rozrušený. Tváril sa tak zničene, presne ako ja.
"No, doktor povedal..." začal rozprávať a zložil si tvár do dlaní, ale neplakal, ,,Povedal, že moje srdce je príliš slabé a že ... No že mám hypertrofickú kardiomiopatiu a moje srdce zlyháva."
A vtedy. Vtedy... Nedokážete si predstaviť moju reakciu. Myslel som, že umriem. Chcel som kričať, plakať a sťažovať sa na svet a na Boha, ale to všetko som sľúbil, že neurobím. Zdalo sa, že moje srdce vynechávalo niekoľko úderov za sebou. V ten neskutočne dlhý moment, keď mi to povedal, môj život prestával byť živý. Nedokázal som mu na to ani nič povedať.
"Takže... keď sa vôbec dostanem na čakaciu listinu a nájde sa darca, pôjdem na transplantáciu." dodal ešte a obaja sme sedeli potichu. Vzdychol. Bol som ticho. Premáhal som sa, aby som poriadne nezačal nadávať.
"A... ešte nie si.. na zozname?" opýtal som sa potichu. Nemohol som rozprávať nahlas, pretože by som sa rozplakal. Pokrútil hlavou.

"Ale zavolajú zajtra." odpovedal a ja som mu cez plecia prehodil svoju ruku a hľadel som dopredu. Nič viac sme už nerozprávali. Netuším, na čo myslel, ale ja som sa utápal vo svojich myšlienkach. Strácal som sa, chápete? Ja už som ani nevedel, na čo mám myslieť. Už som nevedel, čo mám cítiť. Či sa mám hnevať, smútiť, utápať sa. Proste nič. Nebol som si istý absolútne ničím.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama