Before me - 15.

27. května 2016 v 22:20 | Surka |  Before me
(Obrázok od Ranmaru :33)

(Neviem. NEVIEM, ľudia. Je to stále divnejšie, aach .-. )

Slová: 1 059



Bol som prekvapený z toho, čo mi rozprával. Čakal som niečo úplne iné.
"Takže mi chceš povedať, že nevieš, čo je s tvojimi rodičmi?! Ale prečo si musel tak rýchlo utiecť? A prečo aj s JungMin?" vyvalil som na neho niekoľko otázok. Pokrútil hlavou.
"Počkaj, vysvetlím," odpovedal mi a ja som iba prikývol. Zatiaľ som si uvedomil, že trochu ďalej sedia Taehyung a Hoseok v pevnom objatí, s nohami prehodenými cez seba a tiež počúvajú to, čo mi Jungkook rozprával.
Mladší oproti mne vzdychol a znova sa pustil do prerozprávania toho, ako sa dostal až ku mne... teda, k nám.
"Keďže sme so sestrou dvojčatá, napadlo im: Čo ak má to dievča tiež taký úžasný genetický materiál ako on? A tak začali experimentovať aj s ňou. Tvrdili: Ona má svoj potenciál. Otcovi nevadilo, čo tam s nami robili. Na celé hodiny nás zatvárali do zvláštnych miestnosti, ktoré boli malé a úzke. Svietili nám do očí, skenovali nám mozgy a verili tomu, že môžu nájsť počiatok neprekonateľného človeka, ktorý bude silný, rýchli, múdry, odvážny, stratég... Čakali, že vytvoria dokonalého vojaka. Dokonca ma nechali ako sedemročného behať päť hodín vkuse, aby zistili, koľko vydržím. Bol som tak vyčerpaný, že si niektoré úseky svojho detstva ani nepamätám. Moja sestra je na tom o trochu lepšie, ale predsa..." rozprával a ja som popritom nezatvoril ústa.
Viete, človek očakáva niečo divné, ale nie až tak. Nikdy som nechápal, ako môžu deti nechávať robiť také ťažké veci. Neveril som, že v pozadí tohto "úžasného" života sa dejú takéto veci. Cítil som v sebe hnusný pocit. Pocit, že svet nie je proste spravodlivý.
"Nakoniec zistili, že moja sestra je rýchla, sústredená, pružná. U mňa zistili, že môj rozum pracuje lepšie a aj keď som bol silný, nedokázal som to veľmi využívať. A tak čo sestre skúmali telo, mne skúmali mozog. Jeden deň prišiel do laboratória doktor a povedal: Do budúceho týždňa musí byť záznam vytvorený a upravený. Nevedel som, čo tým ako myslia. Videl som na sestre, že fyzicky nevládze. Ja som nevládal tiež.. absolútne vôbec. Ale posledná vec, čo doktor povedal, ma dostala úplne. Povedal, že na konci budú potrebovať našu krv a že pri tom asi umrieme. A najhoršie na tom bolo, že všetko to riadil náš otec. Bol som vydesený, môj mozog prestával pracovať. Sestra sa zložila. Začalo sa im to kaziť. Príliš kaziť. A tak zaznelo- Máme už dosť zisteného, tí dvaja sú nám už nanič. Chceli nás usmrtiť, ani otec tomu nebránil. Normálne by nás nechal umrieť. Vlastné deti."
Na chvíľu som Jungkooka prerušil pohnutím ruky. Vložil som si tvár do dlaní a hlboko som vydýchol. Bolo ticho. Cítil som sa nepríjemne. Aj fyzicky a aj psychicky.
Jungkook sa ku mne presunul a pohladil ma po chrbte.
"V poriadku?" opýtal sa. Tá otázka mi prišla absurdná. To som sa mal pýtať skôr ja jeho. Iba som prikývol a pozrel som na neho. Deň bol trochu pochmúrnejší, než pred hodinou. Trochu mi to pripadalo, akoby aj nebo chcelo vytvoriť tú smutnú zlú atmosféru do pozadia Kookieho rozprávania. Keď som si tak uvedomil, ten chlapec má šťastie, že je tu teraz s nami a ja som za to rád.
Nakoniec som ho objal okolo ramien.
"Môžeš pokračovať," navrhol som a on prikývol.
"A tak sme v tú noc museli utiecť. S našou spoločnou silou sme sa dostali von za necelú hodinu. Nikto na nič neprišiel. Vôbec som nevidel, čo sa bude diať v budúcnosti, lebo všetkými tými testami na nejaký časť stopli túto moju schopnosť. A tak som vôbec netušil, kde sa ocitneme na ďalší deň. Ale zvládali sme to, žili sme síce na ulici, ale to nám nevadilo. Kým sme žili a boli sme spolu, nič sa nestalo. Až pokým som sestru raz niekde nestratil. V dave ľudí. Tam ma niekto vzal, naložil do voza a zobral preč z mesta niekde úplne inde. Vzali ma tu, do tohto mesta a ..." Chcel pokračovať, ale všetci traja sme ho stopli svojim neveriacim pohľadom.
"Ako je možné, že sme ťa tam nevideli?" opýtal sa Taehyung, zatiaľ čo Hoseok začal jemne okuskávať jeho krk a pritom sa zahľadel na ich spojené ruky.
"Pretože som sa prevtelil do plyšového bieleho medveďa, ktorého som našiel len tak ležať v špine." Vysvetlil a vtedy som sa od neho trochu stiahol.
"Počkať, ja som našiel vo ôsmich rokoch bieleho medvedíka. Mal som ho doma." Bol som prekvapený. Vôbec som netušil, o čo tu ide. Strácal som sa v tom všetkom. Jeho život bol dosť desivý a zvláštny. On bol zvláštny.
Čím ďalej, tým viac ma to k nemu ťahalo. Nevedel som to vysvetliť. Ani vy by ste nevedeli.
"Presne tak, to je ten medveď. Preto viem, koľko máš rokov. Preto viem, ako dlho žijete s tvojim otcom bez tvojej matky. Že ťa otec bije. Poznám aj Taehyunga. Poznám aj tvoje objatia, keď si toho medvedíka objímal každý večer."
Začal som sa chvieť. Bolo to pre mňa strašidelné. To bol niečo ako stalker? Takže ma pozná. Osem rokov, tak dlhý čas. Bol som zaskočený. Dokonca aj keď som pozrel na Taeho a Seoka, obaja hľadeli s otvorenými ústami.
"Nevedel som, kde sa ukryť. Nevedel som, že toho medvedíka niekto vezme. A vyjsť som z tadiaľ nemohol. Bolo by divné, keby sa zrazu pred tebou z ničoho nič objavil neznámy chlapec. Vláčil si ho všade spolu so mnou. Nemal som možnosť prevteliť sa do niečoho iného," obraňoval sa a ja som iba sklopil pohľad na svoje nohy.
"Aké sú moje objatia?" opýtal som sa zrazu a dvihol som k nemu pohľad. Teraz on pozeral na mňa s otvorenými ústami. Bola to divný otázka. Dokonca aj pre mňa, ale zaujímalo ma to. Smutne som sa pousmial. Moje oči zaiskrili. Cítil som, že na mňa hľadia aj tí dvaja. Moja otázka ich vyviedla z miery ešte viac, než keď Jungkook povedal to o sebe.
Jungkook si vzdychol a zahľadel sa niekde do stromu, akoby začal spomínať.
"Tvoje objatia sú... Prítulné. Plné lásky k obyčajnej veci, ako bol ten medvedík. Teplé objatia. A pritom som cítil tvoju vôňu."
Pousmial sa a ja som si ľahol na chrbát a zahľadel som sa na nebo, ktoré bolo vidieť cez stromy nad nami.
"Ak chceš, pokračuj.."

Atmosféra bola zrazu iná. Smutná, zvláštna, ale pritom plná... príjemného pocitu. Aspoň ja som sa tak cítil. Možno kvôli tomu, čo mladší povedal. Možno to tak proste má byť.. Toto všetko.
 


Komentáře

1 Shadow Shadow | Web | 28. května 2016 v 12:16 | Reagovat

Hej to se mi líbí. Není to divné, prostě trošku fantasy. Těším se na další dílek protože ma to baví.

2 Natalii Natalii | Web | 1. června 2016 v 10:33 | Reagovat

Paneboze, ja tuhle povidku miluju:D ne fakt, zacina to byt jen a jen zajimavejsi...wow, necekala jsem ze na nich dělali pokusy, waah..a to ze se schovaval u yoongiho je mega, mozna ze jsem jeste ve vetsim soku nez sam yoongi:D je to strasne cute a ja doufam ze dalsi objeti budou brzy..:3

3 Surka Surka | 1. června 2016 v 19:55 | Reagovat

[1]: Fantasy, milujem ten žáner :3 Tak ako všetky ostatné :D
Som rada, že ťa to baví :33 Ďakujem.

[2]: Oh QwQ Ďakujem, potešilo ma to, tudidi :33 No, mňa to tiež kus prekvapilo, keď mi to v ten moment napadlo :D But never mind, uvidí sa :D

4 Karis Karis | 2. června 2016 v 21:10 | Reagovat

Nahhhh, takhle povídka je jedna z mých nejoblíbenějších. Miluju Sugakookie čím dál víc a to s těmi objetími!!! Po hroznem dni plném zklamání to bylo úplné pohlazení po duši :3 thank you very much <3 :D
Jinak se omlouvám, že to čtu až teď, ale bohužel nestíhám vzhledem k tomu, že mám teď závěrečný testy, až do poloviny června a dost jiných věcí ><
Nemůžu se dočkat dalšího dílu ❤

5 Surka Surka | 2. června 2016 v 22:01 | Reagovat

[4]: To je v poriadku, ja teraz tiež absolútne nestíham .-. :(
Ja tiež začínam mať SugaKookie stále radšej :3 Sú proste kawaii :3 Som rada a ďakujem veľmi pekne :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama