Before me - 11.

1. května 2016 v 22:37 | Surka |  Before me

(Obrázok od Ranmaru :33)

(Ľudia, najskôr sa chcem ospravedlniť, že som tento diel nevydala v piatok, ale až dnes, ale akosi mi to nevyšlo. Nemala som prístup na internet celý víkend a síce som si to chcela predpísať vo štvrtok, mamka ma nepustila na počítač, takže nebolo kedy :( Tak ale... je to tu dnes no ^^ Vážne nechápem, čo tam s nimi stváram. Vážne, ľudia, toto bude na dlho.. ja ani neviem, či vás to po čase ešte bude baviť :( Ale tak.. no,,, Užite si to, ak sa to dá teda :D ^^)



Slová: 1 111

Začali sme sa predierať pomedzi ľudí trochu prudšie, čo ma zarazilo. Nechcel to urobiť skôr nenápadne?
Síce bol Jungkook dosť príťažlivý, keď bol niečo ako vodca (a teraz ním bol), bol som trochu nervózny z toho, čo plánoval. Ľudia začali nadávať, začali do seba narážať. Boli ako domino kocky- štuchli ste do jedného a pomaly sa rozpohybovali všetci.
Keď som videl, ako sa ten pohyb a hluk medzi ľuďmi pomaly rozrastal, pochopil som. Ten chlapec sa nezdal, ale bolo v ňom viac, než by človek na prvý pohľad čakal.
"Bude nenápadnejšie zmiznúť, keď sa stratíme medzi hlukom a hemžením ostatných." Vysvetlil mi, keď sme na malú chvíľu zastavili, aby sa poobzeral dookola.
Vlastne až teraz som si uvedomil, kedy som sa stal tým tzv. podriadeným? Od kedy som zistil, že to malé niečo predo mnou dokáže vidieť budúcnosť? Od kedy viem, že nie je obyčajný? Že je vlastne úplne iný, než ja, Taehyung, Hoseok alebo ktokoľvek iný, koho som v živote stretol?
Chvíľu som na neho iba hľadel, s ústami pootvorenými a s jednou rukou visiacou v tej jeho. Na chvíľu sa ku mne otočil a iba som jemne pokrútil hlavou. "Poďme teraz." Povedal som iba, keď som sa trochu poobzeral dookola.
Potiahol ma, znova, až zo mňa vyšlo slabé zavrčanie. Nevenovali sme tomu pozornosť ani jeden, mali sme na práci oveľa dôležitejšie veci, než moje hrdelné zvuky.
Pretlačili sme sa okolo skupiny mužov, ktorí vykrikovali asi najviac. Dosť mi to vadilo. Normálne mi v tú chvíľu začalo chýbať ticho v našom domčeku v lese.
My dvaja spolu s Taem a Seokom sme boli asi jediní ľudia, ktorí sa v túto chvíľu snažili dostať von z mesta bez povolenia. Keby nás chytili a zistili by, že nemáme povolené opustiť mesto, aby by nám urobili niečo veľmi nepekné.
Povedal som si v hlave Jungkookove slová, že sa nič nestane. Síce videl budúcnosť, ale aj tak. Ako v ňom môže byť toľko istoty? Nemôže sa budúcnosť meniť? Teda, podľa jeho výrazu v tvári sa zdalo, že sa meniť nemôže a on tu bol ten, čo budúcnosť videl, takže som mu do toho nemohol nič povedať, iba robiť to, čo povie. Bol to predsa dominantný Jungkook. Kto by ho neposlúchol?
Približovali sme sa cez dav k bráne. Boli sme naozaj blízko, keď do Jungkooka niekto narazil a zatlačil ho viac medzi ľudí, čím som stratil kontakt s jeho rukou a zmizol z môjho dohľadu. To on nevedel, že sa to stane? Ah sakra.
"Kookie." Zakričal som. "Sakra, ľudia." Zavrčal som na skupinku nejakých ľudí predo mnou a začal som sa tam niekde medzi nich tlačiť. Síce bol Jungkook silný, bol malý (na túto skutočnosť som za ten čas zabudol) a tak tlačenica medzi ľuďmi zatiahla mladšieho niekde ďalej odo mňa.
Normálne som stratil nervy, keď sa ľudia začali tlačiť smerom k púti. Vedel som, že všetci milujú, keď príde zábavná púť, dokonca aj ja sám som na ňu minulé roky vždy čakal, ale toto bolo príliš veľa ľudí.
"Jungkook." Zakričal som medzi ľudí. Niektorí ma obdarovali prekrásne nahnevaným pohľadom a ten som im oplatil. Práve mi z ruky, doslova, vytrhli človeka a ešte na mňa sa škaredo pozerali? No to nech si vyhodia z hlavy.
"Jungkookie, Jungko-" vykrikoval som, kým som ho nezazrel v dave, ako sa tlačí ku mne. Bola to taká zvláštne epická situácia. Keď sme sa k sebe dostali, znova ma vzal za ruku. Nič nepovedal, ani jedno jediné slovo a znova sme išli okolo ľudí, ktorí sa hýbali bokom, kým my sme išli dopredu. Púť sa vybrala do jednej z veľkých ulíc a všetci ľudia ju chceli sprevádzať (okrem nás, samozrejme).
Nakoniec sme sa dostali do časti, kde už bolo ľudí menej. Brána bola stále otvorená, ale obaja sme vedeli, že už dlho nebude. Chceli sme sa rozbehnúť, ale nemohli sme, aby sme neupútavali zbytočne veľkú pozornosť. Išli sme iba rýchlim krokom. Obzrel som sa doľava, kde som zbadal Taehyunga a Hoseoka. Bolo vidieť, že sa ponáhľajú a taktiež to, že si nás už všimli.
Do mesta ešte stále prúdili nejakí obchodníci. Človek by povedal, že by v pohode stačilo nasadnúť do ich voza a keby odchádzali, v poriadku by sme sa dostali z mesta von. Problém bol v tom, že obchodníci a púť v meste ostávali tak mesiac a na to čakanie sme jednoducho nemali čas.
Ľudia si nás veľmi nevšímali. Strážnici tiež sledovali iba dav ľudí. Štyri malé postavy, ktoré sa hrnuli k bráne, ich veľmi nezaujali, aj keby mali.
Dostali sme sa k bráne celkom blízko, pripojili sa k nám už aj Taehyung a Hoseok.
"Čo teraz, ha?" opýtal som sa Jungkooka, ktorý zastavil a tak aj ja a tí dvaja. Pozrel na mňa. "Bude ti stačiť motivácia?" opýtal sa ma zrazu. Vyvalil som na neho oči. Čo to dieťa hovorí? Aká motivácia? Akože.. čo to má spoločné s tým, čo som sa ho pýtal ja? Iba som nechápavo prikývol.
"Keď nebudeš protestovať, proste sa tam rozbehneme.." začal a ja som ho prerušil slabým zavrčaním, znova. "Ako myslíš rozbehli? Príliš veľká pozornosť!" povedal som. Taehyung a Hoseok boli potichu. Vôbec som netušil, ako sa cítia a či vôbec súhlasia. Teda, u Taehyunga som chápal, že chce ísť zachrániť svoju mamku, ale určite sa bojí o Hoseoka a u Seoka som vôbec netušil, čo ho vlastne presvedčilo ísť s nami. Hádam to bolo to, aby sa postaral o svojho priateľa Taeho.
"Viem, práve preto som ti chcel dať motiváciu. Keď to prebehneš so mnou, poviem ti o mne veci, ktoré o mne vie iba moja sestra." Odpovedal mi. Nemali sme veľa času na rozhodovanie a vykecávanie. Musel som sa rozhodnúť hneď.
Bol to lahodný návrh, ale bál som sa. Nie že by som sa stále nepúšťal do nebezpečných vecí, adrenalín je pre mňa skvelá príležitosť odreagovať sa. Prikývol som, súhlasil som riskovať.
Nepresvedčil ma iba Jungkookov návrh, ale aj to, že Taehyungova mamka je pre mňa vzácny človek a ďalšia možnosť otvorenia brány by bol až o týždeň. Inšpirovalo ma aj to, že Jungkook by tam išiel, keby som mu to navrhol. A chcel som byť konečne preč z celého tohto mesta a vydýchnuť si.
Kvôli tomu som si vybral riskovať.
"Tak fajn." Vydýchli sme všetci štyria naraz a Kookie stlačil moju ruku a rozbehol sa a ja hneď za ním.
Za malú chvíľu mi zaľahlo v ušiach. Obzrel som sa za Taehyungom a Hoseokom.
Vydýchol som a prudko som sa nadýchol.
Vedel som, že si nás strážnici už všimli, pretože sa postavili pred bránu a ostatní na nás mierili zbraňami. Zvláštne, čo?

"Stojte!" vykríkol jeden zo strážnikov, ale nezastavili sme. Namieril na nás zbraň a keď sme sa k nemu stále blížili, stlačil spúšť... Veľmi zvláštne, však?
 


Komentáře

1 Shadow Shadow | Web | 2. května 2016 v 16:39 | Reagovat

To se dělá... takhle to končit? Jsem celá napjatá a těším se na další díl.

2 Karis Karis | E-mail | Web | 2. května 2016 v 18:22 | Reagovat

Ty jedna mrňavá!!! Takhle to useknout! POčkej, já tě zlochtám!!:D
Další díl bude v pátek, že? *-* Nevím, co říct. Vyrazila jsi mi dech (nebo taky je to tím, že už jsem víc jak třicet hodin v kuse vzhůru xD), ale více se přikládám k tomu dechu.JAK? CO...
Absolutně nemám představu, co se tam jako má stát dál. Doufám, že se nikomu nic vážného nestane, protože jestli jo, tak se stane něco tobě xD
těším se na další díl <3

3 Surka Surka | 4. května 2016 v 19:40 | Reagovat

[1]: Oh, ďakujem :3

[2]: Nelochtej mě :D
Bude v piatok, áno.. teda, dúfam, že do toho nič nevojde nom ^^
Ja tiež nie, ale tak.. veď vieš :D
Ďakujem za komentár :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama