Alley

16. března 2016 v 10:22 | Surka |  BTS
BTS | Taehyung x JungKook| 2 081 slov

Venovanie: Kris
(Som späť. Túto poviedku som písala tri dni, keďže som počas toho robila aj iné rozdielne veci a tak. Bolo to celkom narýchlo. A ospravedlňujem sa, že tu ešte nie je pokračovanie Before me, ale vo štvrtok bude, dúfam. A taktiež chcem povedať, že štýl písania tejto poviedky je zámerný. Je to divný príbeh... Nevadí nom :) )




Keď sme s Kevinom nastupovali do metra, uvedomil som si, že mi niečo dôležité chýba. Že tá vec leží doma v mojej izbe pri dverách. Nevedel som, ako to mám v škole vysvetliť, že som si doma zabudol tašku, v ktorej mám dôležitý projekt o jedovatých rastlinách.
Kevin mi povedal, že to je jedno.
Ale nebolo. On to tiež vedel.
Vtedy som musel ísť späť domov, pretože inač by som dostal zlú známku z toho veľmi dôležitého projektu, na ktorom som robil dva týždne. Plus mínus.
Kevin so mnou ísť nemohol. Cestovať sám bola nuda. Už som si ale zvykol. Domov som chodil často sám, keď mal Kevin basketbal. Kevin bol skvelý v basketbale. Trochu mal aj hlavu ako basketbalovú loptu. Bolo to zábavné.
Ale taktiež stretávate zaujímavých ľudí. Vtedy, keď cestujete sami. S kamarátom vám môže byť jedno, koho ste stretli. Kamaráti sú vtipní.
Postretával som zvláštnych ľudí, naozaj čudných. Stretol som staršiu pani s košíkom a bielym klobúkom. Sedela v metre vedľa mňa. Vždy keď som sa pohol, odsunula sa trochu ďalej. Až som mal pocit, že z toho svojho miesta spadne na druhú stranu. Nechápal som to.
Stretol som dve dievčatá s krátkymi nohavicami a blond vlasmi. Vždy, keď som sa na ne pozrel, začali sa smiať a tvárili sa, že na mňa nepozerajú. Ako keby som bol zaostalý.
A taktiež chlapíka, ktorý mal na zvonení Dumb Dumb od Red Velvet. Musel som sa držať, aby som sa nezačal smiať. Keby bol so mnou Kevin, smial by som sa. A nahlas.
Bol tam vtedy aj chlapec s rovnakou farbou vlasov ako mám ja. Bol to Aziat. Cítil som sa divne.
Sedel oproti mne. Hľadel na mňa. Musel som skontrolovať, čo je na mne také zaujímavé. Zasmial sa. Jeho smiech znel pekne.
Metro zastavilo.
Boli to už len tri zastávky ku mne domov. Tešil som sa, že sa aspoň doma najem. Nestávalo sa často, že by nás púšťali zo školy. Asi ma učiteľka má rada. Nečudoval by som sa. Som tichý.
Chlapec nevystúpil. Zdalo sa, že by mal, ale neurobil to.
Usmial som sa, práve vtedy keď som na neho pozrel. Tiež sa usmial. Bolo to divné. Ale nie pre mňa.
V ten moment mi práve Kevin Hunt, môj najlepší kamarát, písal SMS a pristihla ho pri tom učiteľka a mobil mu vzala. A v ten moment práve učiteľka premýšľala nad tým, či bol dobrý nápad pustiť ma domov. A v ten istý moment som pri pohľade na toho chlapca pomyslel na nečisté veci.
Pozrel som inde.
Tá pani s bielym klobúkom a košíkom vystúpila. Nikto vedľa mňa teraz nesedel. Nudil som sa.
Hľadel som pomedzi ľudí, vpravo odo mňa. Premýšľal som.
Premýšľal som, čo keby tu teraz so mnou bol Kevin. To by sa nestalo. A ešte nad tým, čo za pocit vo mne vyvolal ten chlapec. A hlavne nad tým, prečo ma učiteľka pustila zo školy.
Niekto si sadol vedľa mňa. Obrátil som hlavu, aby som pozrel, kto to je.
Bol to ten chlapec. Bol som nervózny a bol som rád.
"Je tu teplo." preniesol.
"Hm." ja mu na to.
"Vystupuješ na ďalšej zastávke?"
"Hm."
Červenal som sa. Iba trochu.
"Ja tiež." povedal po chvíli.
"To som rád." poznamenal som.
Nevedel som, prečo som bol rád. Usmieval sa.

O štyri mesiace
"JungKook. Ale okamžite zastav." kričal niekto. Mal hrubší hlas. Vedel som, kto to je. Preto som nezastavoval.
"JungKook." znova.
"No čo?!" ja na to.
Otočil som sa a veľmi prudko. Skoro som do neho narazil. Neusmial sa. Bolo divné vidieť ho neusmievať sa. Silno ma chytil za ruku. Potiahol ma doľava. Síce som s ním nechcel byť, ale nebránil som sa. Nemalo by to cenu. Vedel som to.
Zatiahol ma za roh. Bola to zatuchnutá smradľavá ulička. Nikto do nej nevidel. Bolo ju iba cítiť. Veď ani som sa nečudoval. Keby ste videli, čo všetko tam bolo. Bolo tam toho veľa. Naozaj. Neklamem.
Pritlačil ma k stene. Rajcovalo ma to. Ale aj znervózňovalo. Bublal vo mne hnev. Kvôli nemu.
"Taehyung." zavrčal som. Nevadilo mu to.
Bol som jednou jeho rukou pritlačený ku stene. Nebolelo ma to. On si asi myslel, že áno. Nikto nás nevidel.
V ten moment mal môj najlepší kamarát basketbal. A v ten istý moment to boli štyri dni, čo sa na Taeho hneval a nechcel som ho už vidieť. A v ten moment moja mama premýšľala nad tým, či mi zavolá alebo nie.
Nezavolala.
Pozrel som na Taehyunga, ktorý sa tváril vážne. Bál som sa. Ale iba trošku.
"Jungkook, nie je to od teba pekné." povedal.
"Hm." ja mu na to.
Odtiahol sa, ale za rameno ma stále držal. Stále to nebolelo. Mama stále nevolala.
"Čo odo mňa, sakra, chceš?" opýtal sa. Bol nahnevaný a smutný. Bolo to na ňom vidieť.
"Nič." moja odpoveď.
"Bol to iba kamarát." on na to.
"Neverím ti."
"Ale prečo? Klamal som ti niekedy?"
"Usmieval si sa na neho tak, ako na mňa predtým v metre, keď sme sa spoznali."
"To nie je pravda." protestoval. Myslel som si, že bude.
Odtisol som ho od seba. Zahľadel som sa na neho.
"Pozeral si na neho tak, ako na mňa vtedy v metre."
"Ako si to mohol vidieť?! Pozeral som na neho normálne, ako na každého človeka." on na to nahnevane. Vedel som, že ho štvem. Ale taktiež on štval mňa. On vie že je zlatý a využíva to. Tiež mi povedal, že som zlatý. Ja to nevyužívam.
"Klameš mi." zašepkal som. Sklopil som zrak.
"Nemám na to dôvod." protestoval.
Bolo ticho. Stále ma držal za rameno. Trochu to už bolelo, ale mama stále nevolala.
"Kookie, hrozne ťa milujem."
"Práve o to ide. Aj ja teba." ja na to.
Pocítil som jeho ruku na svojom boku. Druhou ma držal za rameno. Nič nové. Pritisol ma ešte viac ku stene. Bol som pri nej úplne vyrovnaný. Tmavé vlasy mi spadli do očí. Fúkol som do nich. Fúkol som vtedy aj na neho. Zažmurkal očami. Stále som na neho bol nahnevaný, ale z neho som bol smutný.
"Povedz mi, čo mám urobiť!" Povedal to ako rozkaz.
Zamyslel som sa.
"Daj mi pusu." odpovedal som. A on to urobil. Nebola to krátka pusa. Prisal sa mi na pery na dlhšiu chvíľu. Užíval som si to. Aj on si to užíval.
V ten moment Kevinovi skončil basketbal. Mal som ho ísť čakať. Ale nečakal som. V temnej uličke, kde neboli žiadni ľudia, lebo tam smrdelo, som sa bozkával so svojim priateľom. Kevin by to chápal. Vie, že mám priateľa. Kevin je super kamarát.
Kým bol Tae prilepený na mojich ústach, jednou rukou sa natiahol k môjmu tričku. Nechal som ho. On mal v sebe akési kúzlo. Nejaké kúzlo pomätenia alebo niečo také. Pomiatol mi hlavu. Znova. Stále som sa na neho hneval. Ale už to nebolo také zlé.
Rukou mi zablúdil pod tričko. Prechádzal mi prstami jemne po bruchu. Dvihol som ruky. Položil som ich jemu na plecia. Šprtal som sa mu v ústach jazykom. Usmieval sa.
Nakoniec mi dlaňou prešiel od boku až k podpazušiu. Šteklilo to. Nezačal som sa smiať. To bola výhra. Nakoniec ma chytil iba za bok a držal.
Druhou rukou sa dostal k mojim nohaviciam. Vedel som, čo chce urobiť. Absolútne som sa tomu nebránil. Bol to môj priateľ. Síce som bol nahnevaný, ale stále ním bol.
Mal som voľné nohavice a opasok. Techniku opasku ovládal dokonale. Bez toho, aby sa pozeral, opasok odopol. Hneď za tým nasledovali nohavice. Nestiahol mi ich. Bolo by to divné. On to vedel. Bozk trval dlhšie než päť minút. Ten krátky dlhý čas som bol prilepený na chladnú stenu. Ja som bol horúci. Cítil som to.
Zachvel som sa. Bol som vzrušený. Prstami sa dostal k mojej pýche, ktorú zatiaľ držal iba raz. U nás doma. Sprchovali sme sa. Mama bola doma tiež. Nič si nevšimla. Chvála Bohu.
Začal sa so mnou pohrávať. Prerušil som bozk. Jeho sliny ostali zachytené na mojom jazyku a naopak. Keď som sa celý červený hlavou oddialil asi o 4-5 centimetrov, medzi našimi jazykmi viseli sliny a naťahovali sa. Vydýchol som, keď stisk ruky na mojom rozkroku zosilnel.
Nebol som na také niečo zvyknutý.
Tae nepotreboval byť zvyknutý. On bol dominanta nášho vzťahu. Obaja sme to vedeli.
"Tae-- hyung." vydýchol som. Nikto nás nemohol počuť. Ďakoval som za to Bohu.
"Si sladký." Usmial sa.
Otvoril som jedno oko. Pozrel som na neho. Hľadel na mňa, akoby mal hlad. Prikývol som. Vedel, čo tým myslím. Pomaly si čupol. Olizol si hornú peru. Vzhliadol ku mne hore. Ja som hľadel na neho.
V ten moment si Kevin uvedomil, že dnes asi neprídem. Vedel, že mu to potom vysvetlím. On to pochopí. On je chápavý človek. Mám ho kvôli tomu rád.
Pocítil som zaslinený jazyk na svojom penise a nahlas som vydýchol.
Prečo mi to robí? Pretože mu to dovoľujem.
Prečo sa na neho nedá hnevať? Lebo ho milujem.
Prečo je tak sladký a neodolateľný? Lebo je to Tae.
Práve vtedy, keď Taehyung, chlapec, ktorého milujem a ten, s ktorým teraz niečo robím v temnej uličke, do ktorej nikto nechodí, lebo tam smrdí, zrýchlil tempo, zazvonil mi mobil. Mama zavolala. Práve teraz.
Nevnímal som to. Práve keď sa ozval prvý tón skladby, ktorú mám na zvonení, som bol na pokraji toho, aby som sa Taemu urobil do úst. Po chvíli sa tak stalo. Mobil stále zvonil. Mama chcela vedieť, kde som. Bol som v temnej uličke.. s Taem. To jej nepoviem.
Taehyung všetko prehltol. Prstom si utrel kraje úst. Chutilo mu to? Neviem. Sám som to ešte neskúšal.
Chvel som sa. Celý červený v tvári som pozrel na Taeho. Vstal a vzal ma za boky. Ja som roztrasene vytiahol z vrecka stále zvoniaci mobil. Zdvihol som. Počas toho sa mi Taehyung prisal na krk, na ktorý ma bozkával.
"Kde si, Kookie?" ozvala sa mama v telefóne.
Mal som privreté jedno oko. Bál som sa. Či náhodou z môjho hlasu nezistí, že som niekde inde, než by som mal.
"Som... U Taehyunga." ja na to.
Taehyung ma stále bozkával na krk. Kevin sedel v metre a pozeral na ľudí. Nudil sa. Sledoval zaujímavých ľudí. Bola tam žena, ktorá celá od hnevu skoro vybuchla. Nesedela pri ňom. Bola na druhej strane.
Ešte tam bola stará pani, ktorej nebolo skoro vidieť oči. Za ruku držala malé dievčatko s ružovými šatami. Slintala si palec. Kevina to nerajcovalo.
Boli tam aj dve blondíny, ktoré na neho pozerali. Keď sa na nich pozrel, začali sa smiať a odvrátili sa, akože nič. Aj o Kevinovi si asi mysleli, že je zaostalý. Čudoval som sa, že sme ich dve stretli obaja. Asi nemali nič iné na práci. Boli divné.

"Volala som jeho rodičom. Neklam mi, kde si?"
"Som s Taehyungom.. nie u neho doma." odpovedal som a na konci sa mi zachvel hlas. Mama si nič nevšimla. Bolo to asi šťastie.
Tae sa stiahol. Sledoval ma.
"Daj mi Taehyunga!" Rozkázala. Poslúchol som. Bol som dobrý syn. Aspoň ona si to myslela.
"Dobrý deň." Tae sa usmieval. Ja som sa hanbil.
"Ahoj Taehyung, kde ste s Kookiem?" Moja mama bola zvedavá.
"Čakáme na metro." Bola to pravda. Teda, predtým, než ma zatiahol do smradľavej uličky, tak som chcel čakať na metro. On tam asi čakal na mňa. Neviem.
"Ah, dobre. Môžeš dnes prísť na obed k nám." Mama mala dobré nápady. Mal som ju rád.
"Oh, rád prídem."
Tae miloval jedno. Nikdy si ho nenechal ujsť. Nečudujem sa mu.
"Tak.. čakám Vás."
Mama na nás vždy čakala. Taehyung chodil aj bez pozvania. Keď k nám štyri dni nechodil, nepýtala sa. Moja mama vždy vedela vycítiť, kedy sa pýtať a kedy nie. Raz jej to vysvetlím. Moja žiarlivosť nepozná hraníc. Mamka to vie. Už som jej to hovoril. Keď som bol mladší. Nebolo to tak dávno.
Taehyung mi podal mobil.
"Ideme." Zapol mi nohavice. Moja ruky boli funkčné. Možno bol príliš starostlivý. Páčilo sa mi to.
Potiahol ma za ruku. Išiel som. Mal som sklonenú hlavu. Hanbil som sa. Ešte dobre, že do uličky nikto nechodil.
Taehyung ma pevne držal okolo predlaktia.
Kevin práve vystúpil z metra a kráčal domov. Nehneval sa. Tešil sa na obed.
Mama pripravovala obed. Namiesto dvoch tanierov na stôl uložila tri. Štyri dni tak neurobila.
Ja som išiel za Taehyungom. Premýšľal som. A usmieval som sa.

Nastúpili sme do metra. Sadli sme si a Taehyung sa ku mne pritisol stehnom a bokom zadku. A to ma rajcovalo.
A keď som na chvíľu odvrátil zrak od Taeho, poobzeral som sa. A v rohu, niekde ďalej, stáli dve blondínky a sledovali nás.
Ale teraz sa už nesmiali.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama