Smile 2

28. února 2016 v 0:06 | Surka |  BTS
BTS | Hoseok x Yoongi| 2 282 slov

Venovanie: Ranmaru
(Takže, Ranmaru chcela pokračovanie. Vôbec som to takto neplánovala. Netuším, či sa to bude aspoň trošku páčiť. Nom, je to divné, zvláštne a nedomyslené, ale nom.. nič, tak, užite si to ^^ PS.: Prepáč Ranmaru, že to asi nebude podľa tvojich predstáv.)




Hoseok niesol chlapca celú cestu až k nemu domov. Bol vcelku unavený, ale nič iné nemohol robiť, pretože hnedovlások v jeho náručí zaspal. Keď sa na tvár spiaceho pozrel, mal chuť držať ho naveky, aj keby pri tom umieral únavou.
Na ulici bolo ľudí veľmi málo a tí, ktorí tam náhodou boli, tak si ich nevšímali. To Hoseokovi vyhovovalo, keďže na nich nikto nehľadel, akoby práve spadli z neba.
"Hoseok?" zaspato sa ozval chlapec v jeho náručí, keď otvoril jedno oko.
"Už sme tu." zašepkal čiernovlások, veľmi pomaly položil rozospatého Yoongiho na zem a zatiaľ, čo si druhý chlapec pretieral rozospaté oči, čiernovlások vytiahol z vrecka kľúč a otvoril. Vzal Yoongiho okolo ramien a zatiahol ho dnu.
Pomaly ho uložil na gauč. Jemne si poobzeral jeho ruky, brucho a hruď. Mal tam niekoľko starších rán, ktoré sa úplne nezahojili a potom tie novšie, nejaké modriny, odreniny a jazvy. Keď hľadel na jednu ranu pod rebrami, Yoongi ho potiahol za ruku a Hoseok k nemu dvihol hlavu.
"Nepozeraj na to, prosím." zašepkal hnedovlasý chlapec a druhý si vzdychol a vyrovnal sa. Prikývol, ale skôr sám pre seba. Hoseok sa chystal odísť, no Yoongi ho v polospánku ešte oslovil tichým hlasom.
"Dúfam, že si nikdy nezabudol." zašepkal. Hoseok hľadel do zeme. ,,Nikdy." povedal potichu a vybral sa k dverám. Vybehol z domu a poobzeral sa. Mal v pláne ísť za svojim "bratom".

"Máš u mňa šancu chcieť jednu jedinú vec. Iba jednu, áno? Ale za to niečo dostanem. Dáš mi to, aj keď ti to bude prekážať najviac na svete, fajn?"
Hoseok prikývol. "A čo to má byť?" opýtal sa serióznym hlasom, aj keď mu na perách hral slabý úsmev. Bol si istý, že od neho nebude nič potrebovať. Nikdy v živote.
"Budú to tvoje vzdychy a tvoja bolesť." odpovedal mu SeokNim a slizko sa usmial, čo vytvorilo na Seokovom chrbte zimomriavky. "Čo?! To nemyslíš vážne!" potichu na neho vypľul čiernovlások. SeokNim sa naširoko usmial. "Je to jediná vec, ktorú od teba žiadam za hocičo iné, čo si kedy budeš želať. Kúpim ti aj ostrov, ale toto je podmienka." vysvetlil a napil sa kávy.
Hoseok vstal a hodil pred svojho "brata" bankovku, aby zaplatil, naklonil hlavu na bok a poobzeral sa po ostatných stoloch, aby sa uistil, že nikto túto ich konverzáciu nepočul. "Súhlasím, ale pochybujem, že sa to niekedy stane." Povedal potichu s nervozitou v hlase. Keď sa otáčal na odchod. SeokNimova ruka ho ešte zachytila.
Otočil sa späť k nemu. "Ale nikomu to nehovor." Ešte doplnil, sadol si späť na miesto, vzal si do ruky kávu a hlavu otočil smerom k oknu. Už si Hoseoka nevšímal a ten si nevšímal jeho. Vybral sa k odchodu. Vždy si bol vedomý toho, že jeho nevlastný brat je zvrátený, ale až takto ho to nenapadlo.
Neboj sa, nikdy sa toho nedočkáš, pomyslel si a vyšiel von do dažďa.


Ako si vedel, že ten deň príde, sakra, pomyslel si Hoseok, keď sa priblížil k baru, v ktorom sa zabávalo nadmerné množstvo ľudí. Keď vošiel dnu, zaľahlo mu v ušiach a zatočilo sa mu v hlave. Hudba bola príliš hlasná, ľudia tancovali a boli na seba tak natlačení, že keď sa snažil okolo nich prejsť, cítil na ich chrbtoch pot a ich dych, páchnuci po alkohole.

Vydýchol a snažil sa dýchať čo najmenej, ale bez toho, aby si akokoľvek ublížil.
Keď prechádzal okolo barového pultu, začala sa okolo neho obšmietať akási mladá opitá žena v úzkych červených šatách s bordovými perami. Hneď, ako si ju všimol, sa mu hodila okolo krku. "Ahoj, Všimla som si ťa hneď ako si vošiel. Dnes si ešte nepil, nemám pravdu?" prihovorila sa mu a on z nej cítilo alkohol a cigarety. Hádzala po ňom pohľady, akoby s ním flirtovala.

"Prepáčte, ale idem za SeokNimom. Nemám čas, chuť a vlastne nepijem, ale ďakujem." Odpovedal hlasnejšie, aby ho počula cez tú hudbu. Žena na neho neveriaco pozrela a vzdychla.
"Ďalšia SeokNimova mužská štetka? Ach, ten je vážne rýchli." povedala s trochu znechuteným výrazom a čiernovlások na ňu zazrel zmäteným pohľadom a keď chcel niečo povedať, žena iba dokončila: "Ale keby som bola na jeho mieste, tiež by som si ťa nenechala ujsť." A stratila sa tak rýchlo ako prišla.

Seok bol trochu vykoľajený, nestihol nič vysvetliť. Vydýchol a otočil sa k čiernym dverám. Keď sa priblížil, zastavil pri vysokom mužovi, ktorý bol samý sval a jeho oči hovorili, aby ste sa s ním nezahrávali. Čiernovlások, ktorý bol o dosť nižší, pristúpil až nebezpečne blízko a pohliadol mužovi do tváre.

"Idem za SeokNimom." povedal stroho a poobzeral sa okolo, či na ňom nesídli niekoho pohľad. Nikto sa nepozeral a tak pohľad znova presunul na muža. "A čo od neho chceš, chlapče?" opýtal sa provokatívne chlap a slabo sa k Hoseokovi naklonil. Mladší neuhol pohľadom. "Je to môj nevlastný brat." vysvetlil a muž sa iba pousmial. "Takže ty si Hoseok, hm? Tak poď." muž pootvoril dvere tak, aby cez ne mohol Seok vkĺznuť dnu, ale aby tam nikto iný nevidel.
Čiernovlások vošiel a ocitol sa v tmavej miestnosti, zaprášenej a zadymenej. A síce bolo ovzdušie špinavé, na zemi nikde nevidel neporiadok. Z vedľajšej miestnosti, ktorá bola oddelená hrubým červeným závesom, počul ženský smiech. Pobral sa tam.
Jednou rukou odhrnul záves a naskytol sa mu pohľad na blondínku v huňatom kabáte, ako sedí na stole oproti. Jeho brat práve do pohára nalieval víno. Keď otočil k Hoseokovi hlavu, iba sa slabo pousmial, otočil sa k žene a prehovoril: "SungYoung, mohla by si prosím odísť? Idem niečo vyriešiť." Žena prikývla, postavila sa zo stola a pomaly sa na vysokých čiernych topánkach priblížila k čiernovláskovi pri závese. SungYoung presne vedela, čo SeokNim zamýšľa.
Pozrela na Seoka, pousmiala sa a vyšla z miestnosti. Chvíľu bolo ticho, až obaja chlapci započuli, ako sa za ňou zavreli aj dvere, ktorými Hoseoka pustil ten svalnatý muž.
SeokNim vzal poháre s vínom a jeden podal čiernovlasému chlapcovi pri závese. Ten iba pokrútil hlavou a vošiel hlbšie do miestnosti.
"Nečakal som, že za tebou niekedy s niečím prídem a dúfal som, že ten deň nenastane." začal Hoseok a pozrel na svojho nevlastného brata, ktorý mal v sebe už obidva poháre vína a usmieval sa.
"Ale narazil som.. na niečo, s čím potrebujem pomôcť a si, bohužiaľ, jediný, kto mi môže pomôcť." dokončil a s hnevom a starosťou v očiach si premeral SeokNima, ktorý sa k Hoseokovi trochu viac priblížil.
"Takže mi chceš povedať, že dnes chceš splniť svoju časť dohody?" opýtal sa a keď sa dostal k čiernovlasému chlapcovi už dosť blízko, pohladil ho po líci. Hoseok mykol hlavou. "Áno, ale nikdy v živote už niečo také neurobím." odpovedal a s prižmúrenými očami pozrel za SeokNimove plece.
"A čo za to?" opýtal sa SeokNim. Počas toho vzal Hoseoka okolo pása a ten sa pri tom dotyku trochu posunul. Nechcel pozerať do tváre svojho nevlastného brata, keď budú robiť tieto veci.
"Chcem, aby si mi pomohol postarať sa o jedného chlapca." odpovedal Hoseok a nebránil sa, keď sa pomaly začali posúvať ku stolu, o ktorý ho SeokNim oprel a začal ho bozkávať na krku.
"A čo si .. pod tým.. predstavuješ?" pýtal sa SeokNim ďalej a rukami zablúdil pod čiernovláskove tričko na jeho brucho. Hoseoka zamrazilo, pretože jeho nevlastný brat mal studené ruky. "No, chcem.. chcem mu kúpiť dom a ... všetko.." hovoril pomaly Hoseok počas toho, ako mu SeokNim pomaly vyzliekol tričko, ktoré hodil na zem a jazykom mu začal prechádzať po jemnej koži. "Všetko, čo bude potrebovať.. k životu." dodal a trošičku sklonil hlavu a zbadal jemný úsmev na SeokNimových perách.
"Máš to mať." povedal potichu chlapec, ktorý sa rukami natiahol k Hoseokovým nohaviciam. Odpusť mi, Yoongi, prosím, prebehlo Hoseokovi hlavou práve vo chvíli, keď mu SeokNim stiahol nohavice. Ah, čo to robím? napadlo mu, ale už sa nemohol vzdialiť. Musel pokračovať.. až do konca.
-
Yoongi sa zobudil na veľkú ranu a divný zvuk. Vystrel sa na pohovke a unavene sa poobzeral. Jednou rukou si pretrel oči. Stále počul ten divný zvuk a keď už sa trochu viac prebral, vo zvuku spoznal, že niekto plače.
"Hoseokie?" zašepkal si sám pre seba, veľmi pomaly vstal a prešiel z obývačky do chodby. Na zemi uvidel ležať čiernovlasého chlapca. Ihneď sa k nemu vrhol a vzal ho do náruče. Chlapec v jeho rukách sa triasol, celú tvár mal zmočenú od sĺz.
"Hoseokie, čo sa stalo?" opýtal sa veľmi ustarostene a vyplašene. Natiahol sa k jeho tvári, aby mu odhrnul vlasy z očí, ale Hoseok mu zaboril tvár do ruky. Nechcel, aby videl modrinu pod jeho okom. "Hoseok." zašepkal Yoongi znova jeho meno a chytil do svojich rúk tie jeho. Tak veľmi sa triasol, akoby sa nachádzal v strede snežnej búrky.
"Yoongi." Začal roztrasene čiernovlasý chlapec a pootočil k nemu hlavu. Hnedovlások si všimol modriny na jeho tvári. Vzal ho za bradu a ešte viac si ho k sebe otočil. "Od koho to máš?" opýtal sa rozčarovane Yoongi, ktorému sa tiež začali triasť ruky.
"Yoongi... Chceš žiť šťastne?" opýtal sa zrazu Hoseok a nevšímal si otázku, ktorú mu položil starší. Hnedovlasý chlapec prikývol a trochu sa na zemi posunul, aby sa Hoseokovi na jeho nohách ležalo lepšie.
"Máš moje slovo, že budeš." Zašepkal Hoseok a odsunul sa od staršieho. Yoongi k nemu natiahol ruku, ale čiernovlások sa mu obrátil chrbtom.
Čo sa deje? prebehlo vydesene Yoongimu hlavou a prisunul sa k Hoseokovi, ktorý sa ťahal za vlasy a z tváre sa mu znova spustili slzy.
"Povedz mi, čo sa stalo." začal znova starší. Chcel to vedieť, musel to vedieť. Veď čo je to za lásku, keď mu nechce povedať ani čo sa stalo? "No tak."
"Nemôžem ti to povedať." ozval sa po nejakej chvíli Hoseok.
"Môžeš." Povedal mu hneď na to pokojne Yoongi a prisunul sa k nemu.
"Nie, nemôžem."
"Prečo by si nemohol?" Hnedovlások sa k nemu prisunul a prehrabol mu vlasy, no Hoseok hneď zareagoval a chytil ho za zápästie. "Pretože je to svinstvo." povedal.
Yoongiho chytili nervy a prudko vstal. Sám nevedel, prečo tak reaguje. Sám si nebol istý, čo chce urobiť. Musel vedieť, čo sa stalo. "Hoseok, nemôžeš si len tak zmiznúť a objaviť sa len tak s plačom." Vykríkol na neho. "Čo to máš vlastne na tej tvári?! Kto to urobil?! Prečo mi to proste nemôžeš povedať?!"
"Pretože budeš ľutovať, že si to chcel vedieť." vyhŕkol na neho mladší.
"Nezdá sa ti to sebecké, že si takúto vec nechávaš pre seba?! Povedal si, že ma miluješ, nie?!" kričal Yoongi, ktorému sa začali tlačiť slzy do očí, tak ako aj Hoseokovi.
"Veď aj milujem." vykríkol mladší a triasol sa ešte viac. Veľmi ťažko sa mu sedelo.
"Tak prečo.."
"Lebo je to hnusné a odporné."
"Ako môže?!" vyhŕkol Yoongi a jednou rukou si z líca zotrel slzu, ktorá sa mu zviezla po tvári.
"Ja.. Yoongi.." stíšil hlas čiernovlasý chlapec a potiahol sa za vlasy.
"Tak už mi to povedz!"
"Vyspal som sa so svojim nevlastným bratom, dnes.." povedal potichu Hoseok. Yoongi neveril vlastným ušiam. Podlomili sa mu kolená. Ústa mal rozvalené až k podlahe, až pri tom zabudol plakať.
"Č-čo? Prečo?" začal sa hystericky pýtať a trochu cúvol.
"Budeš ma počúvať?" opýtal sa Hoseok a dvihol k nemu hlavu.
Yoongi prikývol a s plačom sa zviezol k zemi a hľadel na chlapca pred sebou. Bolo to pre neho... niečo neuveriteľné a.. cítil sa tak zbytočný a .. smutný.
"Nikdy sme sa s "bratom" nemali radi. Ale jedného dňa mi dal.." začal rozprávať Hoseok a celý čas pri tom smrkal a plakal a vôbec... ".. dal mi taký návrh. Vraj, budem od neho môcť chcieť jednu vec, môže to byť čokoľvek, ale za to chcel, aby som mu dal seba." dokončil.
"A.. a čo si od neho chcel?" opýtal sa potichu Yoongi.
"Chcel som.. aby ti zaistil krásny život." Odpovedal mu mladší a rozplakal sa do dlaní. A Yoongi bol potichu, pretože jeho odpoveď ho prekvapila a zasiahla. On predsa nepotreboval nič, keď mal Hoseoka. Nič nechcel...
A tak tam obaja sedeli a plakali.
-
"Vybavil som všetko, osobne dohliadnem, aby to bolo na svojom mieste." ozval sa Hoseok, keď vošiel do obývačky, keď sa vrátil z vonku. Uvidel Yoongiho, ako sedí pri stole a opiera sa oň rukami.
"Chcem, aby si išiel tiež." Odvetil narýchlo a dvihol k nemu zaslzené oči.
"Nemôžem."
"Musíš. Prosím." zaplakal starší a vstal od stola.
"To nejde."
"Ale prečo?"
"Vyspal som sa s bratom, to je dostačujúci dôvod." odpovedal mladší a utrel si oči. Znova začínal plakať, akoby tých sĺz už za posledné dni nebolo dosť.
"Nemohol si za to."
"Ako že nie? Veď to ja som za ním išiel."
"Ale on ti dal podmienku."
"A ja som mohol odmietnuť."
"A nemusel si tam ísť." zrazu Yoongi zmenil svoje presviedčanie.
"Musel." povedal Hoseok bez toho, aby si uvedomil, čo mu starší povedal.
"Prečo?" opýtal sa starší.
"Pretože to bola jediná možnosť, ako sa o teba postarať." rozplakal sa Hoseok, znova. Yoongi sa k nemu hneď vrhol a objal ho. "Stačí mi, ak budeš so mnou." zašepkal a pohladil mladšieho po vlasoch.
"Yoongi, pochop ma, prosím. Cítim sa ako zradca."
"Nie, ty pochop mňa. Viem, mal by som sa na teba hnevať a vykašľať, lebo si sa vyspal s nevlastným bratom. Ale nehnevám, lebo ťa prakticky zneužil, ale aspoň splní svoju časť dohody. Ale cháp ma, si jediný človek, ktorému na mne záleží až tak, že sa nechá ponížiť a zničiť. A si jediný, koho som v živote naozaj miloval." predniesol mu starší a pocítil, ako sa Hoseokova hlava viac zaborila do jeho ramena.
"Prepáč mi, prosím." Plakal.
"To nič.. Len poď so mnou, áno?" zašepkal Yoongi a pozrel do čiernovláskových očí.
A on slabo prikývol.
"No tak, chcem, aby si sa na mňa znova usmial."

A Hoseok splnil Yoongimu toto malé želanie. Pretože by pre neho urobil čokoľvek na svete.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama