I am sad

11. února 2016 v 21:06 | Surka |  TeenTop
TeenTop | L.Joe| 427 slov



"Choď už von, dočerta! Vkuse tu iba sedíš a niečo tam vypisuješ!"
"Nikde nejdem." zaprotestoval ByungHun a ani sa nepohol.
"Ale pôjdeš!" skríkla jeho matka, nahnevane k nemu prišla, vzala ho za vlasy a potiahla dozadu.
Nahrnuli sa mu slzy do očí a trochu cúvol. ,,Nechaj ma na pokoji." vyhŕkol zo seba a pomaly pociťoval ešte väčší smútok, než doteraz.
Rozhodila rukami. "Nenechám! Pozri na seba, vyzeráš hrozne! Prečo tam nejdeš, ha?!"
"Lebo sa bojím." Odpovedal hneď a trochu zvýšil hlas.
,,Bejíš?! Ha, nerob si zo mňa srandu. Čoho sa bojíš?!" pýtala sa nahnevane ďalej a nevšímala si slzy, ktoré sa mu vyronili v očiach.
,,Bojím sa ľudí, chápeš?" začal a slzy mu začali tiecť po tvári. "Bojím sa, sám neviem prečo." Zvýšil ešte viac hlas. ,,Nemám ani priateľov, ktorí by sa ma v niečo zastali alebo takých, ktorí by ma niekde volali. Nemám pri sebe ani jediného človeka, ktorý by odpútaval moju pozornosť od výsmechu, smerovanému mne!" plakal, vložil si tvár do dlaní a roztrasene si sadol na zem.
Matka na neho teraz doslova pozerala zhora.
"No vidíš, keby si celý čas netrčal za počítačom, priateľov by si mal!" zavrčala a on na ňu hodil pohľad plný smútku a prekvapenia.
"Však vieš, že som si vždy ťažko hľadal priateľov. A aj tí, ktorých som mal, tak odišli kvôli iným." vysvetľoval a trochu viac sa rozplakal.
"A ty sa im čuduješ?! Si pohodový, vkuse sedíš na rovnakom mieste, robíš tie isté veci, si utiahnutý a tichý. A ty sa divíš, že si sám?! Veď kto by sa priatelil s niekým takým?! Veď to nemá cenu!" kričala a bez toho , aby si vypočula odpoveď, odišla.
Dostalo ho to.
"A myslíš, že som si to vybral? Že mám strach z ľudí len tak sám od seba?" zakričal za ňou, chytil sa na mieste, kde má srdce a oprel sa o stenu. Slzy mu tiekli po lícach a dopadali na zem.
Cítim sa tak sám, pomyslel si. Bol tak unavený.
,,Nevybral som si to, že budem ľuďom na otiaž." zašepkal sám pre seba a pozeral do zeme.
,,Pomôžte mi prosím niekto, som osamelý... Som smutný." plakal veľmi potichu, nikto ho nemohol počuť.
Zatvoril oči, čo ho donútilo k spánku a za chvíľu naozaj zaspal.

Keď otvoril oči, ležal v posteli a pozeral na svoj stôl oproti nemu. Nevedel, ako sa dostal zo zeme na posteľ, ale automaticky sa pousmial. Zívol a ešte na chvíľu zatvoril oči. Síce bola tma, ale on už nechcel spať.

Iba si oddýchne, nič viac a potom pôjde za mamou. Ospravedlní sa, tak ako vždy.

(Ah, no, tu je moja prvá fanfic na TeenTop. Teda, malo to byť na BTS, ale rozhodla som sa radšej pre inú skupinu ^-^ Dúfam, že sa páčilo :))
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama